Málo známe tajchy Hodrušskej doliny (5) Dva staré tajchy v Kohútovskej doline
Tento článok som napísal ešte v roku 2008. V tej dobe som písal sériu článkov o málo známych tajchoch pre Hodrušské občasné noviny Klopačka
V roku 2009 ma požiadal admin stránky Minerály a Horniny o povolenie zverejniť tento článok na svojej internetovej stránke. Súhlasil som. Visí tam podnes, aj keď je už "zanesený pod sedimentami" stovák novších článkov. Tu je screenshot.
Časom sa začali objavovať podobné články na tú rovnakú tému tajšíkov v Kohútovskej doline - niektorí autori uvádzali v "Zdrojoch" moje autorstvo , iní sa na to vykašlali. Časom sa objavili popisy tajšíkov v publikáciách, aj v jednej knihe.
Rozhodol som sa tento starý článok zavesiť aj tu, aby bolo zrejmé, kto je pôvodným autorom základných poznatkov o tomto zaujímavom malom systéme jarkov, tajšíkov, stúp, a kto v niektorých prípadoch kráča v šľapajách jedného "kapitáňa" z parlamentu.
Tu je znenie článku z roku 2009 spred 12 rokov - mierne upraveného a doplneného:
V druhom dieli rozprávania o starých tajchoch sme popísali Býčí tajch nad Pivovarskou dolinou. Už v prvej časti série som uviedol, že v uplynulých storočiach skôr prevládala tendencia budovať viacero menších tajchov než jeden veľký. Móda budovania veľkých tajchov začala až v 18. storočí. Tak sa stalo, že takmer každá dlhšia bočná dolina s potokom alebo potôčikom ústiacim do hlavnej Hodrušsko-Hámorskej doliny ukrýva nejaký tajch, ktorý sa už nepoužíva a nikto z žijúcich domácich obyvateľov sa v ňom nekúpal.
V tomto dieli sa pozrieme na tajchy alebo skôr tajšíky v Kohútovskej doline.
Tajchy v Kohútovskej doline
O zašlej sláve Kopanického a zvlášť Moderštôlnianskeho baníctva sa už popísalo dosť. Teraz sa skúsime pozrieť na technické vodohospodárske diela, ktoré zabezpečovali energiu na spracovanie rudy z týchto baní. O Kopanickom alebo Moderštôlnianskom tajchu písať veľa nebudem, je pekne zrekonštruovaný, funkčný a napustený. Voda z Kopanického tajchu však poháňala len jednu stupu s jednou šľamovňou, z dnešného pohľadu pomerne mladú, ktorá drvila a mlela rudu hneď pod tajchom, ktorého výtok smeruje do Voznickej doliny. Miesto kde stupa stála, sa prejavuje ako dvojetážová plošina na dne doliny., dnes už značne zarastená krovinami a stromami. Hneď poniže tejto plošiny sa potôčik dnového výpustuhlboko zarezáva do veľmi strmých svahov a dnom dolinky s max. šírkou 1-2 metre prudko spadá do Voznickej doliny. Tu už jednoducho nebol žiadny priestor na stavbu ďalších drviarní a mlynov, zostával priestor len na jednu stupu so šľamovňou.
Viac priestorov s možnosťou stavby celej kaskády stúp poskytovala Kohútovská dolina, ktorá má pomerne veľké zberné územie, čo sa týka zrážkových vôd medzi Hrbom a Spitzenbergom. Vody v Kohútovej je toľko, že na zrážkach spadnutých v tejto doline sa prostredníctvom Spitzenbergského a Kopanického zberného jarku a vodnej štôlne popod sedlo medzi Bazgovom a Spitzenbergom v minulosti „priživovali“ okrem Kopanického tajchu aj dnešný Malý a Veľký Richnavský tajch - všetky tri patria do povodia Richnavskej (Voznickej) doliny a Hrona, hoci bežnému človeku sa Richnavské tajchy javia, ako by boli na štiavnickej strane horského hrebeňa.
Voda z Richnavského tajchu sa dala prepúšťať prostredníctvom ďalšej vodnej štôlne aj do tajchu Bakomi, Vindšachta, Evička, a ďalších štefultovských tajchov. Dômyselnými sústavami jarkov, vodných štôlní a stavidlových priepustov sa teda voda, ktorá by inak stiekla do povodia Hrona zachytávala a dala pustiť buď do susedných dolín , ak to bolo potrebné, alebo aj do iného povodia. Vindšachtovné jazerá a všetky ostatné Štiavnické a Belianske tajchy totiž patria do povodia Ipľa.
Na druhej strane aj voda z povodia Ipľa sa dala prepustiť Vysockým a Dekýšskym jarkom cez Krížnu do Richnavskej Voznickej doliny, teda povodia Hronu.
Človeku sa ani veriť nechce, že takýto systém fungoval už v 18. storočí, len samospádom, bez akýchkoľvek čerpadiel a potrubí, stačili len presne vedené, ručne vykopané a postavené jazerá, jarky a niekoľko kilometrov vodných štôlní. Ako sa hovorí, laik žasne, ale v tomto prípade aj odborník je udivený technickou dokonalosťou diela vytvoreného ručnými nástrojmi bez možnosti zameriavania pomocou GPS!
Vráťme sa však späť do Kohútovskej doliny v Banskej Hodruši.
Voda zrážok a prameňov, ktorá nebola zachytená jarkami a presmerovaná do Kopanického alebo Richnavských tajchov, voľne stekala do Kohútovského údolia. Pre potreby jej akumulácie boli v Kohútovskej doline vybudované dva dodnes viditeľné menšie tajchy – Henrik a Horná Jasenová.
Vyššie položený tajch pri štôlni Henrik sa nachádza v nadmorskej výške 570 m.n.m hneď vedľa žltej turistickej značky č. 39 vedúcej od Katolíckeho kostola Dômky po Pílu v Hodrušskej doline. V mieste, kde vychádza stará cesta z mladého lesného porastu po strmom klesaní od Dômkov je na ľavej strane zreteľná vodorovná močaristá plošina porastená ostricou, dotýkajúca sa cesty.
Toto je - dnes už úplne až po korunu hrádze zanesený - tajch Henrik. Jeho sypaná hrádza je vypuklá smerom do doliny, vybudovaný bol pravdepodobne najneskôr koncom 17 storočia, je však možné, že je starší. Tajšík samotný bol oválno- pretiahnutého pôdorysu. Pôvodne bol postavený pre potreby stupných prevádzok ťažiarstva Moder. Aj osamelý dom vľavo od tajšíku štôlne Henrik je pôvodne stupa, dnes prebudovaná na obytný dom p. Rosíka. Teraz je v závere Kohútovskej doliny len pár domčekov, ale ešte pred 100 rokmi tu bola celá "osada" baníkov a stupárov.
Tajšík Henrik má zreteľný prívodný jarok od potokov Horná Jasenová a Bastalka v dĺžke cca 700 metrov, ktorý do neho privádzal vodu z menovaných potôčikov spod Makovišťa a Kotliny pod Spitzenbergom.
Dĺžka koruny vypuklej hrádze tajšíka Henrik je podľa autorovho merania pásmom 40 – 45 metrov, šírka koruny hrádze 2 m výška hrádze dnes cca 4 – 5 m. Objem tajšíku Henrik bol cca 1 000 až 2 000 m3, hĺbka cca. 2-4 metre.
Môžeme donekonečna špekulovať, kde je hranica medzi označením tajšok a regulérny tajch. Ak sú oba Komorovské tajšíky považované za tajchy, tak tieto v Kohútovskej doline sa im niekdajšími parametrami vyrovnajú.
Tajšok Henrik má 700 metrový zberný jarok a 300 metrový náhonný jarok k stupám, takže je to tajch so všetkým čo k tajchom patrí.
O tajšíku Henrik nie sú k dispozícii takmer nijaké písomné správy, je možné že ho prestali udržiavať v súvise s dokončením dnešného Kopanického tajchu po roku 1743 Jeden z prívodných jarkov väčšieho a vyššie položeného Kopanického tajchu totiž odoberá vody, ktoré by inak stiekli do tajchu Henrik, a prevádza ich do Moderštôlnianskeho tajchu cez dve vodné štôlne. Zberný jarok Moderštôlnianskeho tajchu sa údajne volá "Základný" a uberá prítoky zrážkovej vody ako tajšíku Henrik, tak aj Jasenovskému tajšíku. Na starých mapách (1883) tento severný zberný jarok 1500 metrov dlhý, s dvojicou vodných štôlní spolu dlhých 300 metrov nemá zapísané žiadne meno,takže kým sa nepresvedčím o opaku, mám pochybnosť o jeho mene ako možnom výmysle niektorých autorov.
Henrik tajšok mohol ešte až do začiatku 20 storočia príležitostne slúžiť v daždivejších rokoch pre dve stupy s kolesami, a jednu stupu so zvislým lopatkovým kolesom o ktorej ešte budeme hovoriť.
Napájali ho tiež vody z vyššie položeného ústia štôlne Mária Viktória, ktoré aj v suchých rokoch stále vytekajú a preto sú od roku 2017 vody z štôlne Mária Viktória zachytené pre účely zásobovania Kopaníc pitnou vodou.
Tajchy v Kohútove sa naposledy spomínajú v písomnostiach z roku 1883.
Ak budeme pokračovať po žltej turistickej značke z Dômkov do Hodruše stále nadol, asi po 300 m, v mieste kde sa chodník dotkne dna doliny, budeme mať po pravej ruke drevený kríž medzi dvomi lipami v ústí dolinky Horná Jasenová. Ak prejdeme za kríž vybudovaný podľa nápisu v roku 1930, po niekoľkých metroch po ľavej strane uvidíme hrádzu ďalšieho tajšíku: Horná Jasenová.
Tajšík Jasenová bol vybudovaný pravdepodobne v 18. alebo 19. storočí Moderštôlnianskou ťažobnou spoločnosťou, ktorá ale podľa písomných záznamov existuje už od 16. storočia, a tak môže byť aj podstatne starší, preto že Kopanický tajch vtedy ešte nestál, ten dokončili až v roku 1743.
To isté mimochodom platí aj o Henrik tajšíku.
Nadmorská výška Jasenovského tajšíku je 528 m.n.m. (päta hrádze).
Tento tajšík mal rovnú hrádzu podľa merania pásmom dlhú cca. 30 m, šírka koruny hrádze 4 m , výška vzdušného svahu je cca 5-6 m . Najväčšia hĺbka mohla byť cca. 4 m, zadržiaval približne 1500 – 2000 m3 vody z potôčika Horná Jasenová, .
Vody z oboch tajšíkov slúžili na pohon viacerých dnes rozoznateľných stúp.Najmenej troch, možno pôvodne ešte viacerých. Henrik poháňal najmenej dve stupy, Hornojasenovský tajšok najprv jednu, potom možno aj dve.
Hneď pod tajšíkom Jasenová po prúde potôčika sú v hustom poraste náletových drevín ruiny pomerne veľkej stupy krížového pôdorysu.
Keďže spádová výška vody z tajšíku Jasenová nie je veľká, a teda by asi nepostačovala na pohon bežného vodného kolesa s horizontálnou osou s horným prívodom vody priemeru povedzme jednej siahy, pohon stupy bol vyriešený „turbínou“ – resp. jej predchodcom, dreveným (možno aj železným) lopatkovým kolesom so zvislou osou. Pozostatky tohto technického riešenia sú vo forme prívodu a odtoku pohonnej vody dodnes dobre pozorovateľné.
V zanedbanej záhrade okolo väčšej stupy sa vyníma (tiež zaujímavá) veľká tuja.
Stupa samotná po prebudovaní na obytný dom v 19. storočí nakoniec zanikla rozpadnutím po jej opustení v druhej polovici 80. rokov 20. storočia. Na mape celého revíru z roku 1883 je zrejmý aj systém vodných jarkov a jej vedenia v okolí tajšíkov v závere Kohútovskej doliny.
Voda od zádrže Henrik tajšíku cez jeho dnový výpust prešla jednou stupou hneď pod hrádzou, a po ľavom úbočí Hrbu po spojení s výtokom banských vôd z Henrik štôlne pokračovala náhonným jarkom a potom "špuntami" (žľabmi) alebo liatinovými rúrami k stupe pri Jasenovskom tajšíku. Následne sa spojila s vodami Jasenovského tajšíku, Kohútovského potoka a tiekla k náhonu stupy Turbína.
Tu je mapa oblasti tajšíkov bez zvýraznení:
Hrádza Jasenovského tajšíku je prekopaná alebo prelomená približne v polovičke svojej dĺžky.
Neskorší bádatelia zistili že tajšok v Jasenovej mal už ílové tesniace jadro, čo by mohlo naznačovať jeho vznik v neskoršej dobe.
Ja si však myslím, že pôvodný tajšok v ústí Hornej Jasenovej do Kohútovského potoka bol prebudovaný.
Prečo mám takú hypotézu?
To vysvetlím v inom blogu
Odtoková voda z priľahlej stupy pri Jasenovskom tajšíku (tá ale bola zásobovaná vodou vytekajúcou z Henrik štôlne, a Henrik tajšíku) bola vedená popod cestu , a ďalej po vrstevnici ľavým lesným úbočím Kohútovskej doliny v dĺžke cca 900 m až nad stupu pri Dedičnej štôlni Moder, dnes prestavanej na obytný dom zvaný „Turbína“.
Ťažiarstvo Moder definitívne zaniklo v roku 1902, všetky jeho ťažobné a úpravnícke prevádzky prešli do správy štátneho banského eráru, ktorý samozrejme udržiaval len zariadenia, ktoré na seba zarábali. Keďže erár mal v správe väčšie tajchy a stupy v hlavnej Hodrušsko – Hámorskej doline, Kopanické a Kohútovské objekty stúp v Kohútovej boli časom z prevádzky odstavené.
Tajšíkov, alebo nádržiek na Kohútovskom potoku však v minulosti bolo ešte viac, asi najznámejšou ďalšou prehrádzkou potoka boli malé letné „kúpele“ pri bývalom hostinci – kedysi veľmi obľúbenom výletnom mieste obyvateľov hlavnej doliny. Dnes sú však stopy po tejto nádržke úplne zotreté neskoršou reguláciou potoka, hoci bývalý Hostinec v Kohútove - už prebudovaný na obytný dom, dodnes stojí.
Z dnešného pohľadu môže byť divné ako mohol prosperovať hostinec na takomto mieste pomerne vzdialenom od hlavnej Hodrušsko Hámorskej doliny, ale pohľad sa zmení ak si uvedomíte, že dnešná cesta na Kopanice/Moderštôlňu ktorou sa chodí do tejto časti, bola vysekaná a vystrieľaná do úbočia len tesne po druhej svetovej vojne.
Prastará sieť úvoznej cesty viedla z Kopánok cez Kohútovo, a hostinec mal v tej dobe strategicky výhodnú polohu pri vyústení tejto pravekej cesty na dno doliny. Zastavoval sa tam teda každý povozník idúci z Hodruše na Moderštôlňu alebo na Richnavu a Štiavnický Piarg. Všetci uhliari, vápenníci, hrnčiari, súknari, drevári, škriniari, a voziari tam mali "povinnú" prestávku.
V roku 2006 mi Ing. Kaňa ukázal zaujímavú, pomerne veľkú kruhovú priehlbinu na plošine na severovýchodnom svahu výbežku Hrbu len asi 100 metrov od kostola v Dômkoch ktorá hydrologicky tiež patrí do Kohútovskej doliny. Stará šachta to nie je, preto že sa v nej drží voda, pokladám za možné, že je to veľmi stará nádrž na vodu podobná ako tzv. Tajšíky pod Kerlingom, na ktoré tiež príde rad v niektorom z nasledujúcich dielov.
Je však tiež možné že pri tejto povrchovej forme terénu so zádržou vody sa jedná o výsledok omylu stredovekých baníkov.
To, na čom stoja postavy na nižšej fotke, je totiž podľa lidarových snímok splazová plošina veľkého zosuvu prichádzajúceho sprava zhora. Je možné , že si baníci pomýlili zosuv s rozľahlou haldou, a pokúsili sa prezmáhať štruktúru zosuvu. Keď po pár desiatkach metrov hĺbenia šachtice v nesúdržnom materiáli na svoj omyl prišli, dielo zanechali svojmu osudu.
Zver ho používa ako napájadlo.
Ešte jeden celkový prehľad spomínaných objektov na topografickej mape:
Edit 2020: z pôvodného textu zverejneného v roku 2009 som vynechal stať o prívodnom náhonnom jarku od tajšíku Henrik a Jasenová k stupe Turbína.
Táto téma si zasluhuje osobitný blog, a v ňom vyvrátime pár omylov, zanesených do knižiek o tajchoch.
Použité pramene
Kolektív: Spravodaj BVÚ 3-5/1997 a 2-3/2000
Zborníky SBM III - XX
Krchňavý-Priesol: História sakrálnych objektov v obci Hodruša-Hámre 2008
Mapa Schemnitz fillon Metalifére z roku 1883, turistické mapy
K. Ivan, Občianske združenie KERLING 2009-2020
V roku 2009 ma požiadal admin stránky Minerály a Horniny o povolenie zverejniť tento článok na svojej internetovej stránke. Súhlasil som. Visí tam podnes, aj keď je už "zanesený pod sedimentami" stovák novších článkov. Tu je screenshot.
Časom sa začali objavovať podobné články na tú rovnakú tému tajšíkov v Kohútovskej doline - niektorí autori uvádzali v "Zdrojoch" moje autorstvo , iní sa na to vykašlali. Časom sa objavili popisy tajšíkov v publikáciách, aj v jednej knihe.
Rozhodol som sa tento starý článok zavesiť aj tu, aby bolo zrejmé, kto je pôvodným autorom základných poznatkov o tomto zaujímavom malom systéme jarkov, tajšíkov, stúp, a kto v niektorých prípadoch kráča v šľapajách jedného "kapitáňa" z parlamentu.
Tu je znenie článku z roku 2009 spred 12 rokov - mierne upraveného a doplneného:
V druhom dieli rozprávania o starých tajchoch sme popísali Býčí tajch nad Pivovarskou dolinou. Už v prvej časti série som uviedol, že v uplynulých storočiach skôr prevládala tendencia budovať viacero menších tajchov než jeden veľký. Móda budovania veľkých tajchov začala až v 18. storočí. Tak sa stalo, že takmer každá dlhšia bočná dolina s potokom alebo potôčikom ústiacim do hlavnej Hodrušsko-Hámorskej doliny ukrýva nejaký tajch, ktorý sa už nepoužíva a nikto z žijúcich domácich obyvateľov sa v ňom nekúpal.
V tomto dieli sa pozrieme na tajchy alebo skôr tajšíky v Kohútovskej doline.
Tajchy v Kohútovskej doline
O zašlej sláve Kopanického a zvlášť Moderštôlnianskeho baníctva sa už popísalo dosť. Teraz sa skúsime pozrieť na technické vodohospodárske diela, ktoré zabezpečovali energiu na spracovanie rudy z týchto baní. O Kopanickom alebo Moderštôlnianskom tajchu písať veľa nebudem, je pekne zrekonštruovaný, funkčný a napustený. Voda z Kopanického tajchu však poháňala len jednu stupu s jednou šľamovňou, z dnešného pohľadu pomerne mladú, ktorá drvila a mlela rudu hneď pod tajchom, ktorého výtok smeruje do Voznickej doliny. Miesto kde stupa stála, sa prejavuje ako dvojetážová plošina na dne doliny., dnes už značne zarastená krovinami a stromami. Hneď poniže tejto plošiny sa potôčik dnového výpustuhlboko zarezáva do veľmi strmých svahov a dnom dolinky s max. šírkou 1-2 metre prudko spadá do Voznickej doliny. Tu už jednoducho nebol žiadny priestor na stavbu ďalších drviarní a mlynov, zostával priestor len na jednu stupu so šľamovňou.
Viac priestorov s možnosťou stavby celej kaskády stúp poskytovala Kohútovská dolina, ktorá má pomerne veľké zberné územie, čo sa týka zrážkových vôd medzi Hrbom a Spitzenbergom. Vody v Kohútovej je toľko, že na zrážkach spadnutých v tejto doline sa prostredníctvom Spitzenbergského a Kopanického zberného jarku a vodnej štôlne popod sedlo medzi Bazgovom a Spitzenbergom v minulosti „priživovali“ okrem Kopanického tajchu aj dnešný Malý a Veľký Richnavský tajch - všetky tri patria do povodia Richnavskej (Voznickej) doliny a Hrona, hoci bežnému človeku sa Richnavské tajchy javia, ako by boli na štiavnickej strane horského hrebeňa.
Voda z Richnavského tajchu sa dala prepúšťať prostredníctvom ďalšej vodnej štôlne aj do tajchu Bakomi, Vindšachta, Evička, a ďalších štefultovských tajchov. Dômyselnými sústavami jarkov, vodných štôlní a stavidlových priepustov sa teda voda, ktorá by inak stiekla do povodia Hrona zachytávala a dala pustiť buď do susedných dolín , ak to bolo potrebné, alebo aj do iného povodia. Vindšachtovné jazerá a všetky ostatné Štiavnické a Belianske tajchy totiž patria do povodia Ipľa.
Na druhej strane aj voda z povodia Ipľa sa dala prepustiť Vysockým a Dekýšskym jarkom cez Krížnu do Richnavskej Voznickej doliny, teda povodia Hronu.
Človeku sa ani veriť nechce, že takýto systém fungoval už v 18. storočí, len samospádom, bez akýchkoľvek čerpadiel a potrubí, stačili len presne vedené, ručne vykopané a postavené jazerá, jarky a niekoľko kilometrov vodných štôlní. Ako sa hovorí, laik žasne, ale v tomto prípade aj odborník je udivený technickou dokonalosťou diela vytvoreného ručnými nástrojmi bez možnosti zameriavania pomocou GPS!
Vráťme sa však späť do Kohútovskej doliny v Banskej Hodruši.
 |
| Panoráma tajšíku Henrik štôlne. Červenou prerušovanou linkou je vyznačená koruna hrádze. Ako mierka poslúži dvojica ľudí pri ľavom hornom rohu. Foto: K.Ivan 2008 |
Vyššie položený tajch pri štôlni Henrik sa nachádza v nadmorskej výške 570 m.n.m hneď vedľa žltej turistickej značky č. 39 vedúcej od Katolíckeho kostola Dômky po Pílu v Hodrušskej doline. V mieste, kde vychádza stará cesta z mladého lesného porastu po strmom klesaní od Dômkov je na ľavej strane zreteľná vodorovná močaristá plošina porastená ostricou, dotýkajúca sa cesty.
Toto je - dnes už úplne až po korunu hrádze zanesený - tajch Henrik. Jeho sypaná hrádza je vypuklá smerom do doliny, vybudovaný bol pravdepodobne najneskôr koncom 17 storočia, je však možné, že je starší. Tajšík samotný bol oválno- pretiahnutého pôdorysu. Pôvodne bol postavený pre potreby stupných prevádzok ťažiarstva Moder. Aj osamelý dom vľavo od tajšíku štôlne Henrik je pôvodne stupa, dnes prebudovaná na obytný dom p. Rosíka. Teraz je v závere Kohútovskej doliny len pár domčekov, ale ešte pred 100 rokmi tu bola celá "osada" baníkov a stupárov.
Tajšík Henrik má zreteľný prívodný jarok od potokov Horná Jasenová a Bastalka v dĺžke cca 700 metrov, ktorý do neho privádzal vodu z menovaných potôčikov spod Makovišťa a Kotliny pod Spitzenbergom.
Dĺžka koruny vypuklej hrádze tajšíka Henrik je podľa autorovho merania pásmom 40 – 45 metrov, šírka koruny hrádze 2 m výška hrádze dnes cca 4 – 5 m. Objem tajšíku Henrik bol cca 1 000 až 2 000 m3, hĺbka cca. 2-4 metre.
Môžeme donekonečna špekulovať, kde je hranica medzi označením tajšok a regulérny tajch. Ak sú oba Komorovské tajšíky považované za tajchy, tak tieto v Kohútovskej doline sa im niekdajšími parametrami vyrovnajú.
Tajšok Henrik má 700 metrový zberný jarok a 300 metrový náhonný jarok k stupám, takže je to tajch so všetkým čo k tajchom patrí.
O tajšíku Henrik nie sú k dispozícii takmer nijaké písomné správy, je možné že ho prestali udržiavať v súvise s dokončením dnešného Kopanického tajchu po roku 1743 Jeden z prívodných jarkov väčšieho a vyššie položeného Kopanického tajchu totiž odoberá vody, ktoré by inak stiekli do tajchu Henrik, a prevádza ich do Moderštôlnianskeho tajchu cez dve vodné štôlne. Zberný jarok Moderštôlnianskeho tajchu sa údajne volá "Základný" a uberá prítoky zrážkovej vody ako tajšíku Henrik, tak aj Jasenovskému tajšíku. Na starých mapách (1883) tento severný zberný jarok 1500 metrov dlhý, s dvojicou vodných štôlní spolu dlhých 300 metrov nemá zapísané žiadne meno,takže kým sa nepresvedčím o opaku, mám pochybnosť o jeho mene ako možnom výmysle niektorých autorov.
Henrik tajšok mohol ešte až do začiatku 20 storočia príležitostne slúžiť v daždivejších rokoch pre dve stupy s kolesami, a jednu stupu so zvislým lopatkovým kolesom o ktorej ešte budeme hovoriť.
Napájali ho tiež vody z vyššie položeného ústia štôlne Mária Viktória, ktoré aj v suchých rokoch stále vytekajú a preto sú od roku 2017 vody z štôlne Mária Viktória zachytené pre účely zásobovania Kopaníc pitnou vodou.
Tajchy v Kohútove sa naposledy spomínajú v písomnostiach z roku 1883.
Ak budeme pokračovať po žltej turistickej značke z Dômkov do Hodruše stále nadol, asi po 300 m, v mieste kde sa chodník dotkne dna doliny, budeme mať po pravej ruke drevený kríž medzi dvomi lipami v ústí dolinky Horná Jasenová. Ak prejdeme za kríž vybudovaný podľa nápisu v roku 1930, po niekoľkých metroch po ľavej strane uvidíme hrádzu ďalšieho tajšíku: Horná Jasenová.
Tajšík Jasenová bol vybudovaný pravdepodobne v 18. alebo 19. storočí Moderštôlnianskou ťažobnou spoločnosťou, ktorá ale podľa písomných záznamov existuje už od 16. storočia, a tak môže byť aj podstatne starší, preto že Kopanický tajch vtedy ešte nestál, ten dokončili až v roku 1743.
To isté mimochodom platí aj o Henrik tajšíku.
Nadmorská výška Jasenovského tajšíku je 528 m.n.m. (päta hrádze).
Tento tajšík mal rovnú hrádzu podľa merania pásmom dlhú cca. 30 m, šírka koruny hrádze 4 m , výška vzdušného svahu je cca 5-6 m . Najväčšia hĺbka mohla byť cca. 4 m, zadržiaval približne 1500 – 2000 m3 vody z potôčika Horná Jasenová, .
Vody z oboch tajšíkov slúžili na pohon viacerých dnes rozoznateľných stúp.Najmenej troch, možno pôvodne ešte viacerých. Henrik poháňal najmenej dve stupy, Hornojasenovský tajšok najprv jednu, potom možno aj dve.
Hneď pod tajšíkom Jasenová po prúde potôčika sú v hustom poraste náletových drevín ruiny pomerne veľkej stupy krížového pôdorysu.
Keďže spádová výška vody z tajšíku Jasenová nie je veľká, a teda by asi nepostačovala na pohon bežného vodného kolesa s horizontálnou osou s horným prívodom vody priemeru povedzme jednej siahy, pohon stupy bol vyriešený „turbínou“ – resp. jej predchodcom, dreveným (možno aj železným) lopatkovým kolesom so zvislou osou. Pozostatky tohto technického riešenia sú vo forme prívodu a odtoku pohonnej vody dodnes dobre pozorovateľné.
 |
| Pohľad na vodné lopatkové kolesá s vertikálnym hriadeľom ženúce dvojicu mlynov z knihy Böckler: Theatrum machinarium Novum, z prvej polovice 17. storočia |
Stupa samotná po prebudovaní na obytný dom v 19. storočí nakoniec zanikla rozpadnutím po jej opustení v druhej polovici 80. rokov 20. storočia. Na mape celého revíru z roku 1883 je zrejmý aj systém vodných jarkov a jej vedenia v okolí tajšíkov v závere Kohútovskej doliny.
Voda od zádrže Henrik tajšíku cez jeho dnový výpust prešla jednou stupou hneď pod hrádzou, a po ľavom úbočí Hrbu po spojení s výtokom banských vôd z Henrik štôlne pokračovala náhonným jarkom a potom "špuntami" (žľabmi) alebo liatinovými rúrami k stupe pri Jasenovskom tajšíku. Následne sa spojila s vodami Jasenovského tajšíku, Kohútovského potoka a tiekla k náhonu stupy Turbína.
Tu je mapa oblasti tajšíkov bez zvýraznení:
 |
| Že tam dokopy nič nevidíte? Tak pozrite ďalší obrázok |
 |
| Na výreze z mapy som ešte v roku 2008 dokreslil hlavné zberné jarky a nádrže na vodu pre bansko úpravárenské prevádzky v Kohútovskej doline aj s vyznačením smerov tokov vôd. |
Neskorší bádatelia zistili že tajšok v Jasenovej mal už ílové tesniace jadro, čo by mohlo naznačovať jeho vznik v neskoršej dobe.
Ja si však myslím, že pôvodný tajšok v ústí Hornej Jasenovej do Kohútovského potoka bol prebudovaný.
Prečo mám takú hypotézu?
To vysvetlím v inom blogu
Odtoková voda z priľahlej stupy pri Jasenovskom tajšíku (tá ale bola zásobovaná vodou vytekajúcou z Henrik štôlne, a Henrik tajšíku) bola vedená popod cestu , a ďalej po vrstevnici ľavým lesným úbočím Kohútovskej doliny v dĺžke cca 900 m až nad stupu pri Dedičnej štôlni Moder, dnes prestavanej na obytný dom zvaný „Turbína“.
Ťažiarstvo Moder definitívne zaniklo v roku 1902, všetky jeho ťažobné a úpravnícke prevádzky prešli do správy štátneho banského eráru, ktorý samozrejme udržiaval len zariadenia, ktoré na seba zarábali. Keďže erár mal v správe väčšie tajchy a stupy v hlavnej Hodrušsko – Hámorskej doline, Kopanické a Kohútovské objekty stúp v Kohútovej boli časom z prevádzky odstavené.
Tajšíkov, alebo nádržiek na Kohútovskom potoku však v minulosti bolo ešte viac, asi najznámejšou ďalšou prehrádzkou potoka boli malé letné „kúpele“ pri bývalom hostinci – kedysi veľmi obľúbenom výletnom mieste obyvateľov hlavnej doliny. Dnes sú však stopy po tejto nádržke úplne zotreté neskoršou reguláciou potoka, hoci bývalý Hostinec v Kohútove - už prebudovaný na obytný dom, dodnes stojí.
Z dnešného pohľadu môže byť divné ako mohol prosperovať hostinec na takomto mieste pomerne vzdialenom od hlavnej Hodrušsko Hámorskej doliny, ale pohľad sa zmení ak si uvedomíte, že dnešná cesta na Kopanice/Moderštôlňu ktorou sa chodí do tejto časti, bola vysekaná a vystrieľaná do úbočia len tesne po druhej svetovej vojne.
Prastará sieť úvoznej cesty viedla z Kopánok cez Kohútovo, a hostinec mal v tej dobe strategicky výhodnú polohu pri vyústení tejto pravekej cesty na dno doliny. Zastavoval sa tam teda každý povozník idúci z Hodruše na Moderštôlňu alebo na Richnavu a Štiavnický Piarg. Všetci uhliari, vápenníci, hrnčiari, súknari, drevári, škriniari, a voziari tam mali "povinnú" prestávku.
V roku 2006 mi Ing. Kaňa ukázal zaujímavú, pomerne veľkú kruhovú priehlbinu na plošine na severovýchodnom svahu výbežku Hrbu len asi 100 metrov od kostola v Dômkoch ktorá hydrologicky tiež patrí do Kohútovskej doliny. Stará šachta to nie je, preto že sa v nej drží voda, pokladám za možné, že je to veľmi stará nádrž na vodu podobná ako tzv. Tajšíky pod Kerlingom, na ktoré tiež príde rad v niektorom z nasledujúcich dielov.
Je však tiež možné že pri tejto povrchovej forme terénu so zádržou vody sa jedná o výsledok omylu stredovekých baníkov.
To, na čom stoja postavy na nižšej fotke, je totiž podľa lidarových snímok splazová plošina veľkého zosuvu prichádzajúceho sprava zhora. Je možné , že si baníci pomýlili zosuv s rozľahlou haldou, a pokúsili sa prezmáhať štruktúru zosuvu. Keď po pár desiatkach metrov hĺbenia šachtice v nesúdržnom materiáli na svoj omyl prišli, dielo zanechali svojmu osudu.
Zver ho používa ako napájadlo.
 |
| Toto je tá záhadná štruktúra. Lidarové snímky z roku 2020 ukazujú že rozsiahla plošina je súčasťou zosuvovej štruktúry, ale kto a na čo kopal umelú rozsiahlu priehlbinu ukrytú v kružine uprostred?? |
 |
| Iná mapa pôvodne použitá v príspevku v roku 2009 - aj s označením pretrhnutého tajšíku ako Horná Jasenová. |
Táto téma si zasluhuje osobitný blog, a v ňom vyvrátime pár omylov, zanesených do knižiek o tajchoch.
Použité pramene
Kolektív: Spravodaj BVÚ 3-5/1997 a 2-3/2000
Zborníky SBM III - XX
Krchňavý-Priesol: História sakrálnych objektov v obci Hodruša-Hámre 2008
Mapa Schemnitz fillon Metalifére z roku 1883, turistické mapy
K. Ivan, Občianske združenie KERLING 2009-2020
Komentáre
Zverejnenie komentára