Vodohospodársky systém Klinger - Ondrej, Maximilián a Žigmund šachty (2)

V prvej časti príspevku sme si ozrejmili časovú súslednosť  budovania vodného systému jarku a tajšíkov obtáčajúci Trojický vrch s odbočkou cez vodnú štolňu k tajšíku pri  šachte Maximilián.

Dúfam že som názorne vysvětlil,  prečo bol vybudovaný starý Klinger tajch, aj prečo ho neskôr z moci úradnej zrušili a nahradili dnešným väčším tajchom. Spomenuli sme, že systém bol vybudovaný pre šachtu Žigmund a šachtu Ondrej.

Šachte Ondrej som sa v prvej časti venoval len okrajovo, ale aj toto vertikálne banské dielo spolu so šachtou Žigmund zohrávalo dlhú dobu kľúčovú úlohu pri razení hlavných odvodňovacích diel – Svätotrojičnej ,Hodrušskej a Voznickej dedičnej štôlne.

Dnes sa šachta Ondrej väčšine ľudí a baníkov spája s Banským  Múzeom v Prírode – skanzenom. Pravda je však taká , že skanzen vznikol pri šachte Ondrej , nie naopak.  Táto šachta je súčasťou väčšej skupiny ťažobných  šácht na juh od mesta Štiavnica , v pásme žíl medzi Štiavnicou a Piargom, do ktorej patria šachty Maximilián, Weiden, Amália, Alžbeta, Ondrej a Žigmund. Všetky uvedené šachty by sa na mape dali kružidlom obtočiť kruhom s polomerom 1 kilometer.

Nebaníkom može pripadať čudné, že si  haviari dali tú námahu vyhĺbiť sériu niekoľko stovák metrov hlbokých šácht tak blízko vedľa seba. Pokiaľ sa však zamyslíme nad tým, ako boli šachty obzormi medzi sebou pospájané, uvedomíme si logiku takýchto riešení.  

Kým neexistovali hlboké odvodňovacie štôlne vyrazené v smere od Hodruše, bolo potrebné z niektorých šácht miesto rudy vyťahovať čerpadlami  obrovské kvantá  vody vytekajúcej z puklín v horninách. Tým že vyššie spomenuté šachty vyúsťovali na povrch v rôznych nadmorských výškach , znižovali sa tiež náklady na vetranie, ktoré podporoval takzvaný „prirodzený tlakový spád“.  Úlohy jednotlivých šácht sa však v priebehu storočí menili.

Nie všetky šachty boli prvotne vyhĺbené na účely ťažby rudy. Od hlbokého stredoveku   sa drobní ťažiari ktorým sa pri dobývaní rúd darilo, spájali časom do väčších ťažiarstiev, ktoré si spolu mohli dovoliť hĺbiť  veľké a hlboké šachty na ťažbu, vetranie a čerpanie vôd.  Časom sa rudné celky vyčerpali dobývaním a šachty tiež zmenili svoju funkciu. 

Do polovice 19 storočia sa banský erár postupne zmocnil 90% majetku všetkých súkromných ťažiarstiev ktoré sa dostali do finančných problémov. Banský erár  si mohol dovoliť veľkorysé plánovanie a investície a nadobudnuté hlavné štôlne a šachty používal podľa svojej potreby. Tak sa stávalo, že z niektorých šácht sa vyťahovala ruda sústredená od iných šácht, a napríklad vo vedľajšej , pár stovák metrov vzdialenej šachte sa čisto len čerpala voda privedená od iných baní.

V prvej časti príspevku sme spomenuli, že šachty Maximilián a Žigmund boli prapôvodne vyhĺbené ako nehlboké vetracie šachty.  Neskôr sa  stali šachtami ťažobnými a čerpacími.

Vráťme sa však k šachte Ondrej.

Ondrej šachta bola zahĺbená ako ťažobná jama v roku 1698 na mieste medzi žilou Matej a žilou Ján neďaleko Špitáler žily. Najprv sa  šachta v hĺbke niečo viac ako 30 metrov prepojila so staršou Bartolomej štôlňou, ktorá je dnes tiež súčasťou banského skanzenu. Niektorí autori (5) spájajú  vek Bartolomej štôlne  s vytesanými dátumami 1664 a 1668, ale vzhľadom na rozsiahly systém jej kresaníc musí byť Bartolomejka podstatne staršia ,  niektoré časti ešte spred roku 1500.

Potom bola šachta Ondrej prehĺbená na úroveň Svätotrojičnej dedičnej štôlne   v hĺbke 100 metrov od jej ústia na povrch. Počas razenia Hodrušskej dedičnej štôlne bola  znovu prehĺbená až na jej úroveň čím dosiahla hĺbku cca 250 metrov.

V roku 1764 bol na povrchu Ondrej # postavený čerpací „gápeľ“  na vodný pohon kombinovaný s klasickým konským gápľom. Konský gápeľ stával v miestach , kde sa dnes sústreďujú návštevníci po „nafasovaní „  lámp, plášťov , svetiel a prilieb. Rozmerné vodné koleso čerpacieho stroja stávalo na opačnej strane šachty – smerom k pokladni banského skanzenu

Povodná dispozícia drevených objektov nad šachtou Ondrej z konca 18 storočia. Červenou farbou je zvýraznená šachtové teleso 

 Hnaciu vodu kolesa čerpaciemu stroju  poskytoval starý Klinger tajch postavený v doline vyššie než je dnešná hrádza. V roku 1765 je už tajch spomínaný ako funkčný (1), o jeho  vodu sa delila šachta Ondrej so Žigmund šachtou. Keďže Ondrej šachta má ústie  podstatne vyššie ako Žigmund šachta v doline pod ňou, voda z kolesa Ondrej jamy mohla žľabmi po povrchu alebo potrubím v šachte odtekať k šachte Žigmund. Pre prípad suchých rokov, kedy by čerpacie koleso nemalo dostatok pohonnej vody alebo haváriu kolesa, bol pri šachte neskôr pristavený rezervný parný čerpací stroj.

  Ondrej šachtou sa vyťahovali banské vody z úrovne HDŠ na obzor  Trojičnej dedičnej štôlne, ktorou potom vytekali samospádom na povrch. Medzi týmito dedičnými štôlňami je výškový rozdiel  takmer 150 metrov. Samozrejme do otvorených rudných zásob na žilách sa razili ťažobné obzory.

Výškové rezy šachtou Ondrej a vzdialenejšou šachtou Alžbeta (pri Piargskej bráne)

Na obrázku vidíme, že Ondrej šachta mala mnoho obzorov. 

Nech Vás nemýli,  že číslovanie obzorov nie je jednotné, dokonca nie je ani v poradí. Každá väčšia šachta mala svoje vlastné číslovanie obzorov.

Neskôr sa číslovanie hlavných obzorov  na štiavnickej strane hôr zjednotilo podľa  dedičných štôlní: Svätotrojičný obzor je 3. Štiavnický, obzor Hodrušskej dedičnej štôlne je 5. Štiavnický, obzor Voznickej dedičnej štôlne je 12. štiavnický .  Hodrušské,  Belianske a Vyhnianske bane nemajú Svätotrojičný dedičný obzor, zato však HDŠ je 8. Hodrušský a VDŠ je 14. Hodrušský obzor. 

  

Máte z toho guláš? Nič si z toho nerobte, dôležité je že baníci v týchto veciach majú jasno.

Po prerazení Hodrušskej dedičnej štôlne do systému chodieb už čerpadlá  na povrchu Ondrej šachty neboli potrebné, voda odtekala do HDŠ samospádom. Na povrchu Ondrej šachty zostal vodný kolesový ťažný stroj kombinovaný s konským ťažným  gápľom. Popri čerpaní vody sa samozrejme v šachte Ondrej tiež ťažila ruda.

Bola to prevažne olovená ruda – striebronosný galenit, ktorý umožňoval znižovať dopyt a cenu za olovo dovážané z Poľska a Nemecka. Bez olova sa totiž počas dlhých tisíc rokov neobišla žiadna tunajšia huta. Všetko striebro v rude sa spracovávalo takzvaným zolovňovaním. 

O tom však niekedy nabudúce.  

  

Keď boli dokončené prerážky obzorov na Hodrušskú dedičnú štôlňu,  už sa od Hrona smerom pod hodrušské a štiavnické bane razila Voznická dedičná štôlňa.  Bolo zrejmé, že Ondrej šachtu, vtedy hlbokú po 22. obzor,  bude potrebné prehĺbiť  o ďalších 100 metrov, a teda bude treba čerpať vody 160 metrov vysoko na úroveň Hodrušskej dedičnej štôlne.

Banský erár sa na tieto potreby väčšieho množstva pohonnej vody pripravil v rokoch 1829 – 1833 budovaním novej hrádze dnešného tajchu Klinger  (1). Koncepcia čerpania vody energiou  povrchovej a podzemnej vody sa od čias prvých vodnostĺpcových strojov J.K.Hella v revíri pevne udomácnila a bola masovo využívaná .

Pred rokom 1831 prišiel profesor fyziky Banskej Akadémie Jozef Schittko ako prvý s nápadom využívania tlaku vody na pohon točivých strojov. 

Dovtedy sa pri vodnostĺpcových strojoch Hellovskej konštrukcie používal len princíp priamočiareho pohybu piesta prenášaného na tiahla vodných čerpadiel.   Princíp točivého vodnostĺpcového stroja  je rovnaký ako pri neskorších  parných strojoch, akurát že miesto vysokotlakej pary poháňala  piesty Schittkových strojov tlaková voda.

 V roku 1831 na úroveň Hodrušskej dedičnej štôlne v Ondrej šachte namontoval  vodnostĺpcový ťažný stroj  (vodný „gápel“) vylepšenej Schittkovej konštrukcie strojmajster Ján  Adriáni. 

Vyobrazenie Schittkovho vodostĺpcového ťažného stroja z roku 1831

  

Ako technika ma zaujal obrázok tohto vodnostĺpcového stroja  tým, že nemá v prívodoch k valcom/piestom namontované žiadne kompenzátory rázov. Kompenzátory sú na tlakových hydraulických strojoch dôležitou súčasťou , sú to akési tlmiče, ktoré pohlcujú nárazy hydraulického média pri zmenách pohybu pracovnej kvapaliny. Inak stroj dostáva od vysokotlakej vody  hydraulické rázy, ktoré spôsobujú mechanické a kavitačné poškodenia strojov.  

Na dnešných hydraulických strojoch – napríklad menších rýpadlách – plnia funkciu kompenzátorov hydraulické hadice, ktoré sú do určitej miery pružné a zachytávajú tieto rázy. Väčšie hydraulické stroje mávajú kompenzátory namontované pri čerpadle

Väčšinu problematiky vodostĺpcových strojov neznalých ľudí  zaujme informácia, že  vodnostĺpcové ťažné stroje sa  väčšinou osadili hlboko v podzemí šácht ,len vo výnimočných prípadoch sa takéto stroje montovali pri šachtách na povrchu. 

V štiavnických vrchoch neviem o žiadnom prípade , kedy by bol ťažný stroj tohto typu vybudovaný na povrchu. Všetky boli v podzemí.

To okrem iného znamenalo, že strojník takého stroja musel väčšinou na začiatku zmeny  po prerušení prác zliezť niekoľko sto metrov po rebríkoch v šachte do podzemia, tu pustiť vodu z tlakového  potrubia a až potom mohol spustiť a riadiť stroj banského výťahu.

Vodnostĺpcové stroje umiestnené hlboko v šachte  mali tiež ďalšiu nevýhodu – museli mať na bubnoch navinuté dvojnásobne dlhé laná, než ako keby bol stroj umiestnený  na povrchu. 

Predstavte si, že vo vežiaku máte  strojovňu výťahu umiestnenú  na prízemí miesto na obvyklej streche. Laná by sa museli z prízemia viesť najprv hore na strechu a až potom by na nich visela kabína výťahu. Presne takto boli riešené vodnostĺpcové stroje, preto že potrebovali tlak vody, ktorý sa dal dosiahnuť len hĺbkou potrubia v šachte. 

To, že boli laná v šachte vedené od stroja najprv hore na povrch do šachtovnej veže a potom dole do šachty ku klietkam nebolo najlepšie technické riešenie, ale bolo jediné možné. 

Laná preto prechádzali cez systém kladkových  kolies s relatívne malými priemermi, laná ohyby a korózia vo vlhkej šachte  poškodzovali, a museli sa preto často meniť, čo bolo dosť drahé. Po niekoľkých nehodách s roztrhnutými lanami vodnostĺpcových  strojov  vymysleli profesori banskej akadémie účinné automatické zastavovacie zariadenia klietok v prípade prasknutia lana.

Adriáni postavil vylepšený Schittkov vodnostĺpcový stroj v šachte Ondrej na úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne, v hĺbke 256 metrov od jej ústia na povrchu. Toľko musel teda strojník zliezať a vyliezať po rebríkoch šachty. 

Voda k stroju vyrobenému v Kachelmannovských strojárňach vo Vyhniach  bola privádzaná z úrovne Svätotrojičného obzoru, teda mala tlakový spád 142 metrov (14 atmosfér)  Ako sa ukázalo, vody zo Svätotrojičného obzoru nebolo vždy dosť na prevádzku stroja, a tak sa museli pridávať aj vody z povrchu, privedené od tajchu Klinger v potrubí Ondrej šachty.

„Odpadová“ (rozumej použitá)  voda z ťažného stroja bola vedená potrubím k Schittkovmu čerpaciemu stroju, ktorý zase čerpal vody zo žumpy šachty Ondrej na úroveň Hodrušskej dedičnej štôlne . Čerpací Schittkov stroj bol  namontovaný v Ondrej šachte v roku 1831  35 metrov pod úrovňou Hodrušskej dedičnej štôlne a teda pracoval s tlakom vody 3,5 atmosféry alebo 0,35 MPa.

Schittkov vodočerpací stroj z roku 1831

Ako sme spomenuli , vodnostĺcový ťažný stroj  bol namontovaný 1831. 

V roku 1870 už bol v zlom technickom stave a bol generálne opravený. Neslúžil však po oprave dlho, razenie Voznickej dedičnej štôlne si vynucovalo mať v šachte namontovaný silnejší ťažný stroj, ktorý by bol schopný dopraviť z hĺbky 433 metrov na povrch  35 ton jaloviny denne. 

Na to starý Schittkov   ťažný stroj už nestačil. Ten dokázal ťahať náklady len z hĺbky 300 metrov. (5)

Zvýšené prítoky banských vod nestačil čerpať ani starší vodostĺpcový  čerpací stroj, a tak bol už v roku 1858 nahradený  novým, výkonnejším vodostĺpcovým čerpadlom.

Druhý vodostĺpcový čerpací stroj z ondrej šachty rok 1858

.  Novší silnejší ťažný stroj pre Ondrej šachtu skonštruovala  a vyrobila Kachelmannovská strojáreň, tentokrát už aj s kompenzátormi hydraulických rázov (to sú tie „lampióniky“  alebo „tekvičky“ vystupujúce vertikálne na prívodnom potrubí na obrázku nižšie) . Nový stroj slúžil len od roku 1876 do roku 1890, kedy boli práce okolo prerážok Voznickej dedičnej štôlne ukončené.  Ťažný stroj bol demontovaný a vytiahnutý na povrch. Pôvodne ho chcel banský erár použiť v šachte Alžbeta nad Piargskou bránou, ale ako sa ukázalo , parametrami nevyhovoval (4).  Nakoniec skončil zrejme niekde v Slovenskom Rudohorí na Spiši.

 Tu je jeho fotografia po vytiahnutí z šachty Ondrej a zmontovaní na povrchu. Znalci na obrázku vidia, že sa jedná o typ s bobinovými plochými lanami, ktoré sa však v rudných baniach nikdy v plnej miere nepresadili, a väčšina bobinových bubnov ťažných strojov sa po čase prerobila späť na osvedčené okrúhle laná a valcové bubny .  

Šachtou  Ondrej sa už po dokončení VDŠ veľa rudy neťažilo, a tak aj ostatné povrchové zariadenie chátralo. 

Ešte dávnejšie pred 20 storočím  sa povrchový drevený objekt šachty zrútil,  zrejme kvôli prehnitiu nosných driev. 

Keďže šachta Ondrej mohla byť potrebná pre údržbu odvodňovacích štôlní, bolo rozhodnuté, že sa  postaví  nad šachtou nová drevená ťažná veža ,a na povrch sa pri nej osadí nový elektrický ťažný stroj. V rokoch 1897 1898 sa robila rekonštrukcia šachtovnej budovy

 V roku 1908 bol  elektrický ťažný stroj konštrukcie Kachelmann namontovaný (3). Poháňala ho elektrická energia z podzemnej turbínovej elektrárne z roku 1898(2).   
Nasledovali roky 1. Svetovej vojny , šachta sa  už opäť nepoužívala, a nastal naviac ďalší problém.

Strojovňa a veža šachty Ondrej okolo roku 1920. Vidno už poškodené múry zo sadania šachty

Zrejme kvôli narušeniu  telesa šachty od povrchu po štôlňu Bartolomej sa začalo ústie šachty prepadať -klesať. Došlo k posunu  a popraskaniu budov a ani elektrický ťažný stroj sa už kvôli vyoseniu nedal použiť.

 V roku 1924 sa rozhodlo o „definitívnej“ likvidácii šachty Ondrej.  Na úrovni Bartolomej štolne bola v šachte namontovaná umelá povala z oceľových nosníkov, a šachta bola až po povrch zasypaná jalovinou. (3)

Letecká snímka Ondrej šachty a Klinger tajchu po asanácii šetkých budov, stav v roku 1949. Dokreslené sú aj vodohospodárske objekty, jarky a retenčné nádržky

Elektrický ťažný stroj bol odmontovaný ,prevezený a namontovaný do roku 1926 na šachtu Rudolf/Mayer, kde slúžil s prestávkami až do roku 1993. Na tejto šachte v Hodruši-Hámroch je osadený dodnes. 

Šachta Ondrej bola znovu  prezmáhaná v 60tich rokoch 20 storočia pre muzeálne účely banského skanzenu. Žiadne strojné zariadenie ani budovy pri nej postavené včítane ťažnej veže však  už nie sú pôvodné, ani replikované. 

Pre účely baníctva  bola Ondrej šachta posledný krát použitá 8. 3.1989 kedy sa do banského diela pod ňou prerazila Nová Odvodňovacia Štôlňa (NOŠ) ktorá práve pod šachtou Ondrej končí. 

Vráťme sa k tajšíkom pri Ondrej šachte.

Vodnostĺpcové stroje sú citlivé na čistotu vody. 

Mechanické prímesi ako piesok a kal spôsobujú nadmerné mechanické opotrebenie valcov a piestov takýchto strojov. Preto bolo potrebné vody z jarkov a tajchov pred ich privedením k strojom mechanicky vyčistiť. 

Robilo sa to v usadzovacích nádržiach, ktoré slúžili aj ako vyrovnávacie akumulačné zásobníky, preto že nárazová  spotreba vodnostĺpcových ťažných strojov často presahovala  dlhodobé prítoky vody .  

Voda sa v takýchto retenčných tajšíkoch  vyčistila usadzovaním, nazhromaždila sa a potom si vodu z nádržky podľa potreby „vycucol“ hydraulický stroj v hĺbke šachty. 

Pri  Ondrej šachte sa v priebehu času vyskytli najmenej dve takéto usadzovacie nádržky. Jedna z nich je pri šachte Ondrej viditeľná dodnes, aj keď  bežných návštevníkov – fáraniachtivých turistov – na ňu sprievodcovia veľmi neupozorňujú.  

Jednalo sa vlastne  o lapač piesku a hrubšieho kalu vymurovaný z kameňa rozmeru cca 3 x 4 metre, hlboký cca. 2,5 metra, odkiaľ si sal vodu pravdepodobne  Adriániho ťažný stroj z roku 1831. Na fotografii vidno aj kus prívodného liatinového potrubia od tajchu Klinger.

Menšia a staršia usadzovacia náržka vodostĺpcových strojov v šachte Ondrej

 Po výmene ťažného stroja za silnejší  v roku 1876 staršia zachovaná usadzovacia jímka už zrejme nestačila , a tak bola vybudovaná novšia – s väčším objemom.  

Bola už vyrobená z betónu s cementovým poterom, rozmerov približne 6 x 6 metrov, hlboká asi 1,5 metra. Táto vyrovnávacia a usadzovacia nádrž na vodu pre vodnostĺpcové stroje mala šikmé steny.

Keď som so spolužiakmi z baníckej priemyslovky v prvej polovici 80-tich rokov 20 storočia chodieval na „prax“ na skanzen ako lacná pracovná sila , okolo vtedy čerstvo postavenej terajšej  šachtovnej budovy s ťažnou vežou zo šachty Rúfus z Poproča prebiehali „vykopávky“ 

Pri nich boli objavené tehlové začadené klenby pochádzajúce od starého parného čerpacieho stroja šachty Ondrej, a okrem iného bol znovu vykopaný aj tento „bazén“. 

Tiež mal prívod liatinovým potrubím od vtedy nového zväčšeného tajchu Klinger.

  

Keď som sa vtedy tak trochu naivne pýtal majstra ,ktorý nás riadil, čo sú tie začadené klenby a na čo slúžil čerstvo odkopaný bazén, dostalo sa mi vždy  lapidárnej odpovede : „Neviem...!“

Ľutujem, že som ho vtedy neodfotil, preto že po skončení odkrývania bola táto nádrž znovu zasypaná stavebným odpadom a terén bol vyrovnaný.  

Dnes je na jeho mieste postavený prístrešok hasičšskej zbrojnice so starými striekačkami.  

V archíve SBM by sa však určite našla dokumentačná fotka tohto zaujímavého „tajšíku“  

Táto novšia a väčšia vyrovnávacia nádrž bola zrejme postavená v súvislosti s osadením 15 kW Peltonovej turbíny s dynamom na úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne v roku 1898. Vyrábaný prúd mal slúžiť pre zariadenia Amália šachty a pre plánovaný elektrický ťažný stroj šachty Ondrej, ktorý však bol nakoniec osadený až roku 1908, aby bol v roku 1924 prevezený do Hodruše na šachtu Rudolf.

V roku 1924 bola zlikvidovaná najprv hydroelektráreň Ondrej šachty, potom Ondrej šachta samotná.

Druhá retenčná nádrž pri Ondrej šachte bola zasypaná materiálom z búrania budov Ondrej šachty teda okolo roku 1924 -25

Dnes už nič nenaznačuje, že tam zem ukrýva takéto technické dielko.

Pre Vás som jeho polohu a tvar nakreslil do snímky z Google Streetview.

 So zrušením  vodnostĺpcových strojov na šachte Ondrej v roku 1890 zanikli aj tieto retenčné nádržky a do dnešných čias sa zachovala len jedna z nich. 

Tá menšia, a z môjho pohľadu aj menej zaujímavá.

Poloha odkaľovacích a vyrovnávacích nádržiek pri šachte Ondrej Červenou šípkou je vyznačená menšia a staršia, modrou šípkou je naznačená poloha väčšej a novšej nádržky, ktorá je však dnes zasypaná.

SBM pôvodne predpokladalo, že v strojovni pri Ondrej šachte spojazdní  vystavený vodnostĺpcový ťažný stroj zo šachty Lill, a návštevníci budú fárať šachtou v klietke na obzor Bartolomej štôlne.

 Rovnako ako tamojšie pôvodné  stroje v minulosti, aj tento unikátny stroj mala poháňať voda z tajchu Klinger. 

Po čase si však kompetentní uvedomili technickú a legislatívnu komplikovanosť prevádzkovania tohto stroja, a od návratu k starým technológiám na Ondrej šachte upustili .

Škoda že to nevyšlo. Niečo také nemá nikto v celej Európe.

Ešte jedna poznámka:
Niekedy nás Hodrušanov hnevá, že unikátny vodostĺpcový ťažný stroj zo šachty Lill vystavujú v Banskom skanzene v Štiavnici na Ondrej šachte.
Keďže svet má rád rovnováhu, môžem Hodrušanom prezradiť to, že na oplátku zase my v Hodruši máme vôbec prvý elektrický ťažný stroj zo šachty Ondrej. Je osadený na Mayer šachte.    

Text copyright K.Ivan január -február 2O15

Použité skratky:

SBM – Slovenské Banské Múzeum

HDŠ – Hodrušská Dedičná Štôlňa alebo Dedičná štôlňa cisára Františka Lotrinského

VDŠ -  Voznická Dedičná Štôlňa alebo Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.

NOŠ – Nová Odvodňovacia Štôlňa  (razená od Voznice po Ondrej šachtu v 80tich rokoch 20 storčia)

Použitá literatúra a pramene:

(1) M.Lichner a kolektív: Banskoštiavnické tajchy vyd. Harmony s.r.o. B.Bystrica ISBN 80-967757-6-6

(2) Mgr. Lucia Krchnáková Ing. Eugen Kladivík CSc.: Energetické zdroje vodnostĺpcových strojov na šachtách Ondrej A Žigmund v Banskej Štiavnici Bevex – Banský Výskum Spravodaj 2-4 /2003

2012 , ISBN 978-80-200-2106-9

(3) Ing. Eugen Kladivík CSc. – Ivan Ladziansky : Banské Muzeum v prírode, Banská Štiavnica, vyd. Osveta n.p. Martin 1988 pre SBM

(4) Ing. Eugen Kladivík CSc.: Využívanie vodných nádrží v banskoštiavnickom rudnom revíre na priemyselné účely v 1. Polovici 20 storočia Bevex – Banský Výskum Spravodaj 2-4 /2003

(5) Durbák a kol: Sprievodca po technických pamiatkach B. Štiavnice a okolia, vyd. Štúdio  Harmony pre mesto B. Štiavnica, ISBN 80-968547-4-7

Snímky z Google Earth, publikácie Banské Múzeum v prírode, archív autora, autorské foto, Internet heslo "vodnostĺpcové stroje"

Použité nákresy banských strojov, budov a zariadení sú reprodukcie výkresov uložených vo fondoch HKG, v Štátnom Ústrednom Banskom Archíve  Banská Štiavnica.