Najstaršie Tajchy v Štiavnických vrchoch

Príspevok k problematike najstarších tajchov v Štiavnických vrchoch

Problematika určovania veku a staviteľov najstarších tajchov v Štiavnických vrchoch je , ako hovoria bratia Česi, vec "zapeklitá".
Väčšina čitateľov má pod vplyvom populárnych obrázkových knižiek o tajchoch zažitú predstavu, že je všetko jasné, že najstarším tajchom v Štiavnických vrchoch je Veľká Vodárenská nádrž. 
Že bola postavená roku 1500 a basta, nie sú potrebné žiadne ďalšie reči a slová. Lebo sa to tam píše, a ako hovorí klasika "Litera scripta manet est!"

Uisťujem cteného čitateľa, že to tak nie je vždy.  Poznanie sa posúva, a to, čo bolo jasnou neotrasiteľnou pravdou pred 20 - 30 - 50 rokmi, to, čo je mnohokrát zopakované v prebratých informačných zdrojoch a tlačovinách, najmä knihách, už dávno na základe novších informácii pravdou nemusí byť.
Jediným problémom, ktorým sa musí niekto, kto neverí vo "vžité pravdy" (ako napríklad ja) postupne prekúsať, je to, že na to, aby ste si urobili jasnejší obraz ako to vlastne je s vekom a postupnosťou stavieb tajchov, musí si zohnať a prečítať všetko, čo o tajchoch vyšlo za posledných aspoň 50 rokov. 
Našťastie, posledných 20 rokov je tu už aj internet a jeho bohatá informačná báza, a tak sú informácie z mnohých vzácnejších zborníkov z bansko-historických konferencii predsa len o niečo dostupnešie.

V tomto článku sa pozrieme "na zúbok" tvrdeniu, že najstarším tajchom v Štiavnických vrchoch je Veľká vodárenská, a že nádrž dalo vybudovať mesto Štiavnica.
 Ak veríte, že to je tak, asi Vás svojou amatérskou analýzou rozladím ako prehánka rozladí na dvore zabudnuté husle.

Veľký vodárenský tajch a mesto Štiavnica pod ním. Vľavo Staré mesto na Glanzenbergu a v pozadí Kalvária . Foto: ANC

Nie som historik vzdelaním,  nemám  ambíciu prednášať svoje poznatky na vedeckých konferenciách ani na univerzitách, a preto volím skôr vedeckopopulárny tón  svojich obľúbených vzorov -popularizátorov vied súvisiacich s praktickým baníctvom a robím tak vo všetkých príspevkoch, dúfajúc že je to pre bežných záujemcov o tajchy o niečo príťažlivejšie než niekedy býva suchá veda.

Poďme teda k vede historicko- montánnej, a k tomu, čo je v nej napísané o Vodárenskom alebo "Pijacom" tajchu.
Najviac relevantných a nových poznatkov k histórii budovania a využívania tajchov za posledných 30 rokov priniesli historici Dr. Jozef Vozár a  Dr. Mikuláš  Čelko. 
V ich zverejnených (mne dostupných) prácach možno tiež pozorovať trend posunu poznania spomenutých autorov .

Mám s posunom úrovní poznania vlastnú skúsenosť: v roku 2005 som pre Hodrušsko-Štiavnické združenie Bajkom k Tajchom písal podklady o tajchoch. V tej dobe nebol na internete dostatok podkladov o histórii všetkých tajchoch , a tak som analyzoval dostupné mapové podklady k tajchu Banky (Hofferštôlniansky) a porovnával ich s údajmi v existujúcich knihách.  V tej dobe som dospel k názoru, že tajch bol postavený Hofferštôlnianskym ťažiarstvom pred rokom 1770. Napísal som to takto do podkladu pre web www.bajkomktajchom.sk. Príspevok sa stal virálnym, a tento údaj prevzali (nekriticky) desiatky rôznych článkov v tlači a rôznych webstránok - v podstate sa stal rok 1770  takzvanou "pravdou". 

(porovnaj):  https://bajkomktajchom.sk/banciansky-tajch/  a https://tajchyjarky.blogspot.com/2020/06/menej-zname-tajchy-vyhnianskej-doliny-3.html    

 K téme problematiky tajchov v okolí Baniek som sa vrátil v tomto roku opäť, a uvedomil som si, že existuje aj staršia mapa s Bančianskym tajchom, takže jeho vek vybudovania sa  tým pádom posunul o 10- 20 rokov hlbšie. Myslím, že som starším údajom na webe www.bajkomktajchom.sk nechtiac prispel k šíreniu "dezinformácie" , za čo sa ospravedlňujem všetkým.  

Späť k Vodárenským tajchom: 

To, že Veľkú Vodárenskú postavilo Mesto Štiavnica v roku 1500 je skôr legenda z  podania interpretácie starších názorov historikov, než historická skutočnosť. 
Je to názor podobne rozšírený , ako legenda o tom, že Červená studňa získala svoje meno. Vraj je to od krvi jezuitského pátra, ktorého v 17 storočí chytili a sťali počas náboženských nepokojov a protihabsburských povstaní evanjelickí ozbrojenci a jeho krv sfarbila miestne vody. Rotenprunn, teda Červená Studňa sa v skutočnosti spomína pod týmto menom v zachovalých písomnostiach už koncom 15 storočia, keď ešte neboli na svete ani len  praprarodičia nešťastného popraveného duchovného.

 Už pred rokom 1500 v doline, ktorá vyúsťuje pri dnešnej Radnici a začína pod vrcholom sedla Červená studňa podľa všetkého stálo niekoľko menších tajchov, či tajšíkov. A neboli jediné, ďalšie tajchy a tajšíky už okolo roku 1500 chytali vody aj v Hodruši a na dnešných Štiavnických Baniach, k čomu sa ešte dostaneme.

 To, že Veľkú Vodárenskú v roku 1500 postavilo mesto Štiavnica , podľa mojich doterajších poznatkov z dostupnej literatúry nemá oporu v zachovaných písomnostiach, skôr v rannom názore montánneho historika, ktorý sa všeobecne  ujal a stal sa tradíciou.  Prvé tajchy už koncom 15 a začiatkom 16. storočia stavali banskí ťažiari, waldbűrgeri, ringbűrgeri , jednoducho vlastníci veľkých banských ťažiarstiev, ktorí potrebovali zachytávať vody, aby tieto svojou kinetickou energiou poháňali drevené stroje - najmä stupy, a hutné mechy.
 Nezdá sa, že by mesto stavalo nejaké tajchy. To je len neoverená súčasť tajchovného bájoslovia.   
Mesto Štiavnica a kráľovský banský erár k tajchom  do svojho majetku spočiatku od 16. storočia  najčastejšie prišli vydržaním - ako protihodnotu za dlhy banských ťažiarov voči mestu, ktoré nevládali ťažiari z rôznych dôvodov v stanovených lehotách splatiť. 

Podobne kráľovský banský erár začal podľa všetkého stavať prvé tajchy až začiatkom 18 storočia, dovtedy získal niektoré tajchy do majetku tiež ako vydržanie záloh pôžičiek súkromných ťažiarov.
Ak sa chceme k údajom, kto kedy a kde tajchy staval dopátrať, treba veľa čítať. 
Zasuplujem túto úlohu a spravím tu na príklade tajchov a tajšíkov v doline pod Červenou studňou alebo nad Trojičným námestím taký malý prehľad prác názorov historikov a publicistov o tom, ako to bolo s výstavbou tajchov naozaj.
Veľký vodárenský: Foto Tomáš Hovorka

Jednu z najstarších prác venovaných téme prvopočiatkov stavieb tajchov z pera Dr. Nováka nájdeme v Zborníku SBM číslo VIII z roku 1977. (1) V kapitole o Banskoštiavnických vodných nádržiach, konkrétnejšie Veľkej a Malej Vodárenskej nádrži uvádza (bohužiaľ bez konkrétneho odkazu na pripojené literárne pramene vo svojej práci), že väčšia nádrž pod Červenou studňou sa spomína v listinách roku 1510, obe spolu v rokoch 1551 a 1598. Je tam uvedená pánom Vozárom  zmienka, že obe dalo postaviť mesto Štiavnica na zásobovanie mesta vodou aj ako rezervoár vody pre prípad požiaru. 
Neuvádza však v súvislosti s týmto výrokom žiadny zdroj alebo podklad, z ktorého vychádzal. 
Vyslovuje svoj názor, domnienku, píše citujem" Predpokladáme, že vznik prvých vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice možno klásť najneskôr do prelomu 15.-16 storočia..., ((1) druhý odstavec zhora, strana 110) 
Ďalej píše, že všetky nádrže (s výnimkou Malej a Veľkej vodárenskej ktoré údajne postavilo mesto Štiavnica) dali postaviť banskí ťažiari - mešťania. To je predpoklad pána doktora, nie nejaký listinne podložený fakt. Pokiaľ som správne informovaný, dodnes neexistuje žiadna písomnosť o tom, že by Vodárenské tajchy dalo postaviť mesto Štiavnica. 
Svoj predpoklad Dr. Vozár opiera o zmienku, že "i na mapách zo 17. -19. storočia sa tieto vodné nádrže uvádzajú ako mestské". To že sa tak uvádzajú, je síce pravda, ale ako spätná "podpora" uvedeného názoru, to z dnešného uhla pohľadu a neskorších zistení nie celkom obstojí.
Na tejto mape sú Vodárenské tajchy popísané ako Mestské tajchy. To je popis vzťahujúci sa k vlastníctvu, nie k staviteľovi tajchu (investorovi) 

V ďalšom texte (tamže (1) ale na strane 125) pán Vozár uvádza,  že v roku 1651, teda 18 rokov po prvom pretrhnutí hrádze Veľkej vodárenskej  nádrže bolo dohodnuté , že údržba Veľkej vodárenskej nádrže sa bude vykonávať mestom a kráľovským banským erárom - pol na pol ohľadom vynaložených nákladov.
 To je dôležitá zmienka, významnejšia než aby sme ju len tak nevšímavo preskočili. 

Pokiaľ by tajch Veľká vodárenská naozaj bolo postavilo mesto Štiavnica, bolo by mesto od počiatku jeho (100% ) vlastníkom.  Mesto by nebolo malo dôvod predávať časť vlastníctva tajchu kráľovskému banskému eráru, preto že vlastniť tajch znamenalo pre každého vlastníka  zisky z odberov/predaja jeho vody pre banské účely ťažiarom -teda stály prísun peňazí. 
Z poznámky vyplýva, že mesto teda nebolo výhradným vlastníkom Veľkej vodárenskej nádrže, preto že sa delilo o náklady na jeho udržiavanie s banským kráľovským erárom, ktorý sa v priebehu storočí cieľavedome snažil vydržaním získavať bane súkromných vlastníkov - ťažiarov, aj ich huty, stupy a tajchy. To sa eráru darilo okrem ťažby s ďalšími stáročiami stále lepšie a lepšie. 

      Tamže Dr. Novák uvádza tiež že tajšok Červená studňa sa uvádza v písomných protokoloch v roku 1765. To je ale ten dnešný Červeno studniansky tajšok, nie tie menšie pôvodné tajchy, ktoré sa v lokalite uvádzali v 16. storočí.   

Mimochodom, zriadenie vodovodu pre mesto Štiavnica so zdrojom z Veľkej Vodárenskej sa uvádza v ďalšej literatúre (9) až z 18 storočia, teda najmenej o 200 rokov neskôr od jeho domnelej výstavby údajne z prostriedkov mesta Štiavnica. 

V roku 1999 vyšla výpravná publikácia nebohého primátora Mariána Lichnera Banskoštiavnické tajchy, (2) z ktorej dodnes čerpajú vedomosti mnohí záujemcovia o históriu tajchov . Dr. Novák pravdepodobne spracoval aj kapitolu o Vodárenských tajchoch, uvedené údaje sú prakticky zhodné ako vyššie uvedené dáta v Zborníku SBM č. VIII, žiadne údaje o tom že by Vodárenské tajchy postavilo mesto uvedené nie sú. 
O tom, že Veľká vodárenská bola postavená pred rokom 1500 je zmienka len v sumárnej tabuľke údajov o dátach na strane 69. Opäť je to tvrdenie bez bez udania prameňa takejto informácie - teda pravdepodobne ide o odhad autora. 
    
  V roku 2002 sa konala na Štiavnických baniach veľká vodohospodárska konferencia, ktorá sa zaoberala všetkými možnými aspektmi umelých vodných nádrží v Štiavnických vrchoch aj zvyšku Slovenska a sveta. Zborník prednášok vyšiel v Spravodaji Banského Výskumného ústavu BEVEX v roku 2003. 
K otázke veku Veľkej a Malej Vodárenskej nádrže sa vyjadrili príspevky paní Bakaljarovej a Cígerovej, uvádzajú (3) , že Veľká vodárenská bola vybudovaná roku 1510. Tamže uvádza pán Rybár (4)  to isté - rok 1510.

V roku 2005 vyšlo druhé vydanie výpravnej knihy Ing. Lichnera a kolektívu: Banskoštiavnické tajchy, mierne doplnené a pozmenené (4). Tu sa už v kapitole o Veľkom Vodárenskom tajchu objavuje priamo tvrdenie že" citujem: " Veľká vodárenská nádrž sa spomína už v roku 1500, v roku 1551 ako aj v roku 1598 sa už spomínajú obidve nádrže. Tajch Veľká Vodárenská bol postavený na náklady mesta" koniec citátu.
Ako to už býva v populárno náučných knihách, bohužiaľ je to zase tvrdenie bez odkazu na nejaký konkrétny zdroj - podklad, z ktorého autor vychádzal.
 Je to teda opäť názor, hypotéza, nie podložený fakt. 

Názor nemožno však vždy bezvýhradne stotožňovať s objektívnou skutočnosťou.  
Tohto údaju (roku 1500 vybudovanie mestom) sa ale zachytili autori ďalších "klonov" tejto úspešne predávanej Lichnerovej knihy s tématikou tajchov. 
Vychádzajú z názoru Dr. Vozára vysloveného v Zborníku SBM z roku 1977. 
Názory však vznikajú, menia sa a zanikajú. 
Ako si neskôr ukážeme, aj poznanie Dr. Nováka, ako všetkých bádateľov, sa časom vyvíjalo a menilo, a nakoniec je všetko vlastne celkom inak, než ako sme si pôvodne mysleli a ako je v starších spisoch napísané.  

Takmer doslova to isté, ako v druhom vydaní knihy Ing. Lichnera (4) veľmi podobnými vetami je uvedené v ďalšej knihe o tajchoch v publikácii  Tajchy v okolí Banskej Štiavnice autorov Ján Novák a Vladimír Bárta (6)

Medzi ďalšie knihy o tajchoch môžeme zaradiť publikáciu otca a syna Bártovcov vydávajúcich obrázkové knihy: Banská Štiavnica: Tajchy. Táto kniha je iná snáď len v tom, že je štvorjazyčná , a tajchy má zoradené podľa abecedy. O Veľkej Vodárenskej uvádza (7) citujem: " Vznikla okolo roku 1500 a bola postavená na náklady mesta, lebo slúžila ako rezervár vody pre prípadný požiar" Koniec citátu. 
To je tak trochu zamieňanie príčiny a následku, a pravdepodobne je to chybný vývod na základe zovšeobecňovania - "postavilo ho mesto, lebo chcelo mať vodu na hasenie požiarov". Každé stredoveké mesto potrebovalo zachytávanie vody do mestských "fontán" a napájadiel pre dobytok a ľudskú spotrebu, ale to sa väčšinou riešilo záchytmi potokov, a miestnych prameňov, nie stavbami vodných nádrží.   Otec a syn Bártovci však historikmi nie sú, a tak im vlastne nemožno vytknúť, že v knihe len zopakovali to, čo už predtým uviedli v predchádzajúcej knihe spolupracujúc s Dr. Vozárom.

Zatiaľ poslednou obrázkovou knihou o tajchoch je kniha Michala Červeňa a kolektívu z roku 2018, ktorá je inovatívnou v tom, že venuje zaslúžený a dostatočný priestor podrobnému popisu systému zberných a náhonných jarkov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou vodohospodárskeho systému tajchov. Bohužiaľ v úvodných častiach o banských a úpravníckych vodných strojoch vytvára táto publikácia kvôli neznalosti problematiky úpravy nerastov a jeho nahrádzania fantáziou vzniká zo strany kolektívu nový informačný chaos a dezinformácie. Viď "stupy typu buchwerk" čo je nezmysel, alebo fantazijných "hadích jarkov" ktoré sú po stáročia v mapách označované ako "Aufgelassene wassergraben" . 
  
Autorský kolektív tejto publikácie už v prípade dátumov o Veľkej vodárenskej zrejme tušil nejakú "historickú habaďúru" v prameňoch, a vyjadrujú sa k "Pitnému tajchu (ako ho poznali generácie Štiavničanov)" opatrnejšie v tom zmysle, že Veľkú vodárenskú nádrž dostavali už v roku 1510. Uvádzajú aj použitú literatúru, v nej Lichnerove knihy, a zborník SBM číslo VIII, čo je vlastne nekritické prenášanie neoverených údajov.   

Dáta o tajchoch sú uvádzané aj v knihe M. Durbáka a kolektívu o banskotechnických a kultúrnych pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia: Odkazy minulosti II (9). Autori sa dlhodobo zaoberajú montánnou históriou, a  vyjadrenie k Veľkej vodárenskej je tu z ich strany ešte opatrnejšie, že citujem: "jej počiatky siahajú do začiatku 16 storočia", čomu v podstate nie je čo vytknúť, preto že je správne sformulované.

Takže zopakujme si doteraz napísané. Dr. Vozár vyslovil v roku 1977 svoj NÁZOR, že Veľkú Vodárenskú nádrž dalo postaviť mesto Štiavnica okolo roku 1500, ale nepodložil svoj záver nejakým konkrétnym dokumentom, ktorý by to dokazoval. Naopak, zmienka o zmluve na údržbu tajchu mestom spolu s kráľovským banským erárom v tom istom príspevku v Zborníku (1) tento názor skôr podkopáva, než aby ho podoprela. 
Musíme samozrejme brať do úvahy aj to, že stredoveký mestský archív Štiavnice sa do dnešných dní zachoval len vo fragmentoch- najmä kvôli požiarom archivov a tiež jeho ničením nevšímavosťou mestských úradov, ktoré uvádza v spomienkach napríklad Andrej Kmeť. Možno taký (hypotetický) dokument o stavbe tajchu mestom existoval, možno nie.

Je potrebné si teraz vyjasniť jednu zásadnú vec ohľadom stavieb tajchov.

 Stavba veľkého tajchu koncom 16. alebo začiatkom 17 storočia vôbec nebola jednoduchá záležitosť - najmä ak ten tajch, alebo skôr možno sústava 2-3 menších tajšíkov leží priamo nad historickým centrom mesta, a teda môže/môžu mesto priamo ohroziť pretrhnutím hrádze, čo sa neskôr aj potvrdilo a stalo. 
Magistrát mesta sa určite nemohol rozhodnúť o stavbe tajchu bez zápisníc a konzultácii, preto že také stavebne a hlavne finančne náročné dielo, ako je stredne veľký tajch nemožno postaviť hocikým, hocikde, ako koho napadne. 
Okrem toho na takéto stavby sa zvykli pozývať špecialisti na stavby hrádzí, ktorých si prizývali aj samotní ťažiari a investori často z iných revírov a častí kráľovstva, či dokonca z iných krajín.

Ako uvádza aj Dr. Vozár, tajchy od počiatku stavali veľkí bohatí banskí ťažiari, a účelom ich stavby bolo využívanie nimi zadržaných vôd na banské, úpravnícke a hutnícke účely. Zjednodušene povedané -stavali sa podľa doterajších znalostí výhradne na priemyselné účely, a investormi boli bohatí ťažiari, až o 200 - 300 rokov neskôr boli stavané kráľovským banským erárom. 
Je pravda , že neskôr - sekundárne, boli niektoré z nich (Vodárenská, Ottergrund, Rozgrund) využívané na účely zásobovania  vodou pre osídlenia ležiace pod nimi.

Pozrime sa teraz na to, ako sa posunuli názory na vznik najstarších tajchov popredných bádateľov-historikov Dr, Vozára a Doc. Čelka do súčasnosti.

Dr. Vozár publikoval v roku 1993 v Zborníku SBM svoju prácu "Vznik prvých vodných nádrží v banskoštiavnickom rudnom revíre v 16 storočí." (10) K vodným nádržiam v doline pod sedlom Červená studňa uvádza, že už v roku 1510 píše majster Hans Kunstmeister z Olomouca richtárovi a konšelom Štiavnice, že od nich dostal 25 zlatých, za ktoré má vyhotoviť súčiastky na vodočerpací stroj pre štiavnické bane. 
Či sa jednalo o vodočerpací stroj na vodný pohon, to nie je jasné, mohlo ísť aj o iný: ľudský alebo zvierací pohon čerpadla. O 8 rokov neskôr sa pravdepodobne ten istý kunstmeister Hans von Neusohl v zmluve zaväzuje, že vyčerpá banské vody z hĺbky 12 siah - teda cca. 24 metrov. V bode 4 zmluvy sa hovorí že sa prípadne môžu použiť aj vody "von den Roten prunn" teda spod Červenej studne. 
To by malo znamenať, že v roku 1518 už v doline nad námestím stála nejaká vodná nádrž, z ktorej sa voda dala naviesť náhonným jarkom k vodou poháňanému čerpadlu. ((10) strana 27, druhý a štvrtý odstavec zhora), preto že v tak krátkej doline s malým povodím jednoducho nemožno predpokladať celoročný tok s dostatočným prietokom.  
O aké bane, ktoré bolo potrebné čerpať išlo, to Dr. Vozár neuvádza, ale v ďalších odstavcoch  spája súvislosť vody spod Červenej studne so zlým stavom baní pod Glanzenbergom.

V ďalšom materiáli článku nakoniec pán Vozár uvádza, ktorá je vlastne prvá zmienka o vodnej nádrži pri Štiavnici ; údaj citujem: " zmienka o príjmoch štiavnického farára z roku 1500. Medzi inými príjmami nachádzame príjmy z rybníka "Piscina" "  

Jednalo sa teda o nejaký farský rybník, nádržku určenú na chov rýb. 
Tento rybník podľa môjho názoru nemožno stotožniť s Veľkou vodárenskou nádržou, a Dr. Vozár to v tejto novšej práci už vlastne ani netvrdí. 
Rybník fary mohol byť v hociktorej dolinke ktoré sa zbiehajú okolo stredovekého  historického centra Štiavnice, alebo aj mimo neho. Naviac rybník bol teda vo vlastníctve cirkvi, nie mesta Štiavnica! Treba možno pripomenúť, že vtedajší farský kostol bol ten, z ktorého je dnes jadro Starého zámku nad centrom mesta. 
Načo potrebovala fara rybník? Na ryby konzumované v období cirkevných pôstov.  

Prvá nepriama zmienka o vodnej nádržke - tajchu v doline pod sedlom Červená studňa je podľa Dr. Vozára z roku 1518, ale pán doktor ju nestotožňuje s Veľkou vodárenskou, uvádza že sa skôr jednalo o niektorý z viacerých menších tajchov pôvodne umiestnených v tejto dolinke. 

Dáme preto jedno malé medzi-zhrnutie:

 V roku 1993 pán doktor Vozár už netvrdí, že v roku 1500 tajch Veľká vodárenská v doline pod Červenou studňou stojí, ani netvrdí, že ho dalo postaviť mesto. 

Paradoxne, v knihách(2), (5) a (6) kde sa uvádza pán Vozár ako spoluautor, a ktoré vyšli od rokov 1999 do roku 2005,  teda neskôr ako článok v Zborníku XVI, sa tieto jeho tvrdenia o stavbe Veľkej vodárenskej v roku 1500  znovu objavujú. 
Máme tu teda dokonalý guláš protichodných tvrdení, od jedného autora, ktoré sa v priebehu času vzájomne popierajú. 
Myslím že práca Dr. Vozára z roku 1993 (10) je historicky a údajovo dôveryhodnejšia, než komerčné knižky, nakoľko v Zborníku XVI sa Dr. Novák odvoláva na konkrétne listiny a dokumenty, z ktorých údaje čerpal, a sú teda overiteľné .

Do zmútenej situácie prilieva pramienky čistej vody práca Ing. Čelka, ktorý sa venoval okrajovo tiež tejto problematike prostredníctvom svojich prác o Seifriedovi Pieschenovi  - jednom z najväčších a najbohatších ťažiarov prelomu 15. a 16. storočia. 
Pieschen sa majetkami prinajmenšom vyrovnal svojmu známejšiemu súčasníkovi - ťažiarovi Erazmovi Rősselovi. Seifiried Pieschen bol jedným z najbohatších a najvplyvnejších ťažiarov konca 15. a prvého desaťročia 16. storočia.

Keď zhrniem v schematickej  skratke o čom rigorózna práca Dr.Čelka (11) je, tak je to o majetkových vzťahoch vtedajších Kremnických a Štiavnických komorských grófov Turzovcov  a mesta Štiavnica, o pokuse Turzovcov cez obchod s olovom a lojom ovládnuť okrem Bystrického  aj štiavnické baníctvo a hutníctvo. 
Thurzovci skúsili bane, stupy a huty tiež ovládnuť cez majetky Pieschena prostredníctvom dlhov a ich vymáhania od Pieschenovej rodiny - dedičov.
 Stalo sa to po tom, ako sa Seifried Pieschen zaplietol do problémov pri neoprávnenom vývoze drahých kovov do susedných kráľovstiev a musel ujsť zo Štiavnice do Viedne, kde zakrátko v roku 1512 umrel. Roztočil sa kolotoč sporov o Pieschenove dedičstvo a nezaplatené dlhy.

Bola to turbulentná doba, keď sa rozmáhali banícke a náboženské nepokoje, Hodruša ako lokalita s výrazne vyšším podielom baníckych prevádzok než Štiavnica sa pokúšala odtrhnúť od Štiavnice, zároveň  Žarnovickí Dócziovci vystupňovali poškodzovanie majetkov a práv mesta Štiavnica. Turzovci sa pokúšali loviť v mútnych vodách vo svoj prospech, pri tom všetkom sa do strednej Európy začali od juhovýchodu dobýjať Turci. 

Pri podrobnejšom rozbore majetkových pomerov Seifrieda Pieschena prišiel Dr. Čelko na viacero zaujímavých poznatkov. 

Upresnil napríklad aké boli najväčšie ťažiarstva v okolí Štiavnice, aj to kto ich vlastnil.
Takže k tým vodočerpacím strojom kunstmajstra Hansa upresnil, že najväčšie ťažiarstva v Štiavnici v tom čase boli  boli Glanzenberské ťažiarstva Grintschacht a Schuhmark, kde mal významný podiel aj Pieschen.

 Viacerí spoluvlastníci týchto ťažiarstiev presvedčili v roku 1518, teda 6 rokov po smrti Seifrieda Pieschena už spomenutého kunstmajstra Hansa , aby na čerpanie vody v Glanzenberských ťažiarstvach použil "vodu spod Červenej studne." To znamená, že vtedy tam už bola nejaká nádrž alebo sústava menších nádrží, ktoré patrili ťažiarom, ergo nie mestu Štiavnica, preto že ak by nádrž/nádrže vlastnilo mesto, bola by v zmluve s Kunstmajstrom ktorú vyhotovili na magistráte mesta , a ktorú spomína aj Dr. Vozár (10), zmienka o tomto vlastníctve mesta. To ale páni doktori Vozár ani Čelko neuvádzajú.

Takže mesto tajšík, alebo tajšíky pod Červenou studňou nad terajším Trojičným námestím ešte ani okolo roku 1518 nevlastnilo, a teda ich zrejme ani nevybudovalo.

Malá odbočka k lokalizácii baní Grintschacht a Schuhmark:  
V dokumentoch uvádzaných Vozárom aj Čelkom sa hovorí, že to boli Glanzenberské bane, teda sa museli nachádzať na Západnom alebo Juhovýchodnom svahu  vrchu Glanzenberg, ktorý domáci nazývajú Starým Mestom , a tieto ťažiarstva boli buď priamo na žile Špitáler - veľkej povrchovej dobývke pod Starým mestom, alebo  na roji žiliek v podloží Špitáler žily.
 Voda od tajšíku či tajšíkov „spod Červenej studne sa dala viesť k jednému aj obom svahom dreveným potrubím zhruba na úrovni dnešnej Vodárenskej ulice od úrovne 700 m.n.m. V tomto výškovom dosahu je jedna stará , dnes už bezmenná šachta  - v záhrade domu číslo 323 na Vodárenskej ulici. Ak viedol vodovod v drevených rúrach alebo rínach k tejto šachte, tak bol dlhý cca 350 metrov. Pokiaľ rátame, že bane Grintschacht alebo Schuchmark boli až na dnešnom povrchovom východe Špitáler žily na Glanzenbergu- juhovýchodné úpätie Glanzenbergu, tak by ríny alebo drevené rúry spod Rotenprunnu viedli trasou cca 700 metrov dlhou.  
    
V každom prípade si teraz niektorí čitatelia (najmä asi tí štiavnickí :-)) povedali: No dobre, tak mesto Štiavnica predchodcov terajších Vodárenských tajchov ako vodohospodárske diela vybudovať nedala, ale aj tak sú to najstaršie tajchy v Štiavnických vrchoch, a teda Štiavnici prvenstvo zostáva...

Bohužiaľ, sklamem Vás, v skutočnosti to tak nevyzerá.

Seifried Pieschen už ako bohatý ťažiar a bývalý richtár mesta Štiavnica a bývalý podkomorský gróf (11), pričom sa na  pozícii richtára striedal aj Erasmom Rősselom, a komorskými podgrófmi boli dokonca obaja spoločne naraz, ešte v roku 1510 prejavil záujem venovať časť výnosov zo svojich strieborných hút, ktoré vlastnil na lokalitách nad a pod Špitálskym kostolom sv. Alžbety (lokality dnešnej Tabačky a Križovatky) každoročne tieto prostriedky kostolu Sv. Alžbety a priľahlému Špitálu. 
Pri tej príležitosti si dal v spolupráci s magistrátom Štiavnice vypracovať niečo ako "inventúru"  - súpis svojich majetkov. 
Bolo to ešte pred vypuknutím aféry s jeho neoprávnenými vývozmi drahých kovov začiatkom roka 1512. 

V súpise majetkov Seifrieda Pieschena sa v tomto roku objavuje aj tajch. 
 To znamená, že jeden tajch už fungoval vo vlastníctve Pieschena pred rokom 1510.  Pán Čelko tento tajch lokalizuje na rozhranie hraníc mesta Štiavnica a dnešnej obce Štiavnické Bane. (12)
 Na tejto hranici je tajch, o ktorého predchodcovi sa zatiaľ nevie presne kto a kedy ho postavili. 

Je to takzvaný Suchý tajch - dnešné futbalové ihrisko pod najväčším zoskupením šácht na Piargu. Tajch nazývaný kedysi Spodná Windšachta  alebo Malá Windšachta v 18 - 19. storočí zaniesli odpadové piesky z premývacích závodov, ktoré spracúvali staré haldy s obsahom strieborných rúd. Niekde sa síce uvádza, že tajch postavili v polovičke 17. storočia, ale je tu vysoká pravdepodobnosť, že vtedy bol už existujúci tajch či tajšok len zväčšený.  

Aby toho nebolo málo, Seifried Pieschen ešte v roku 1506 kupuje väčšinový podiel v najväčšom Hodrušskom ťažiarstve Grosse Handl, pričom podľa zápisnice spísanej a schválenej mestom Štiavnica mienil postaviť v Hodruši pivovar, a upraviť tamojší starší tajch pre banské potreby spolu s reguláciou miestnych tokov (11).

Podčiarknuté a sčítané:

 Na začiatku tohto článku bolo ľuďom zaoberajúcim sa tajchami ešte všetko jasné: "Najstarší tajch je Veľká Vodárenská z roku 1500, a dalo ju postaviť mesto Štiavnica.!" 

Na konci tohto článku je všetko inak – nádrž spomenutá v roku 1500 je v skutočnosti rybník štiavnického farára bez upresnenia jeho umiestnenia, a podľa dochovaných podkladov nie sú žiadne dôkazy, že by  Veľkú vodárenskú, respektívne jej predchodcov dalo postaviť mesto.
 Mesto  Štiavnica mohlo dať postaviť hrádzu dnešného Veľkého vodárenského tajchu, možno spolu s kráľovskou banskou komorou, ale zrejme sa tak stalo až po pretrhnutí hrádze staršieho tajchu/tajchov pod sedlom Červená studňa v roku 1633 , kedy už stálo v okolí Štiavnice okolo 10 ťažiarskych tajchov a tajšíkov (11).

Nepriamym dôkazom existencie starších vodných nádržiek pod Červenou studňou je až zápis z roku  1518, ale o Veľkej vodárenskej v tomto dokumente nie je reč. 

V polovičke roka 2020 vlastne teda ešte stále vôbec nie je jasné, kto a kedy vlastne v 16. či 17. storočí Veľkú Vodárenskú vybudoval.

Naviac, v roku 1510 už existoval  aj tajch vo vlastníctve S. Pieschena na pozemkoch Štiavnice nad Hornou Bieber štôlňou, a jeden starý tajch v Hodruši, ktorý plánoval prerobiť.
 Okrem toho nejaké tajšíky stáli aj pod sedlom Rotenprunn.  

Nie je jasné, kto z ťažiarov tieto dva-tri- možno aj štyri spomenuté tajchy pred rokom 1500 alebo tesne na prelome 16/17 storočia dal vybudovať, ale z kontextov zápisov je zrejmé, že mesto Štiavnica to nebolo, preto že sa pravdepodobne ešte stále finančne zviechalo zo zničenia a vypálenia počas takzvanej dvojročnej občianskej vojny v roku 1442 a následne úderu zničujúceho zemetrasenia v roku 1443. 

Jediné, čo z uvedeného teraz vieme je to, že tajchy (menšie a stredne veľké)  sa v revíri stavali už koncom 15. storočia, a že čerpacie stroje na vodný pohon  od 16. storočia sem chodievali stavať kunstmajstri z Poľského Sliezska, z českých revírov, ale aj Nemecka a vzdialenejších krajín .

Ani najstaršia zmienka o Rote artificialis teda veľkom vodnom kolese na čerpanie vody z revíru podľa Dr. Vozára tiež nie je zo Štiavnice, ale z Banskej Belej, ešte zo 14. storočia . 

To, že staršie tajchy z 15 storočia stáli okrem dolinky pod Červenou studňou aj niekde v blízkosti Bieber štôlne (nad ňou), aj v Hodruši je vlastne tiež logické. 
Preto že tieto banské revíry boli začiatkom 16. storočia podľa konštatovania Dr. Čelka (11) už koncom 16. storočia   bansky rozvinutejšie, než staré  bane priamo v Štiavnici na Glanzenbergu a Resle, ktoré zápasili s technickými problémami súvisiacimi s vetraním a odvodňovaním. 
Tajchy sa podľa zdravého rozumu v každom storočí stavali bohatými ťažiarstvami a neskôr aj banským erárom práve v tých lokalitách, kde baníctvo v danej dobe práve bežalo najlepšie. 

K.Ivan, jún –júl 2020   

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-   
 Článok je autorským dielom K.Ivana, s výnimkou odvolávok na použitú literatúru a citovaných častí diel autorov zo zoznamu použitých podkladov. Možno ho šíriť linkami v sociálnych sieťach, možno ho citovať s uvedením autora a linku na blog. Nie je dovolené odpisovať alebo kopírovať ho a vydávať následne za vlastné dielo. Na prípadné použitie úryvkov v tlači treba autora požiadať písomne alebo elektronicky o súhlasné stanovisko na maili hodrusaphotozavináčgmailbodkacom.       
  
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Použité podklady, literatúra a informácie:

(1) Ján Novák: Vodohospodársky systém v Banskoštiavnickom rudnom revírí a jeho funkcia v minulosti, Zborník SBM číslo VIII , vydalo SBM v roku 1977, ISBN 70- 027- 77,strany 124 -125 

(2) Marián Lichner a Kolektív: Banskoštiavnické tajchy, Vydalo vydavateľstvo Harmony v roku 1999 pre Slovenský Vodohospodársky Podnik, ISBN 80-967757- 6-6, strany 60-61, a 69.      
  
(3) Spravodaj Banského Výskumného ústavu BEVEX  číslo 2-4, vydal Bevex Banský výskum Prievidza 2003 Ing. Marta Bakaljarová, Ing. Katarína Cígerová (slov. Vodohospodársky podnik, š.p.): Bezpečnosť  vodných diel banskoštiavnického vodohospodárskeho systému, tabuľka na strane 148,  
    
(4) Spravodaj Banského Výskumného ústavu BEVEX  číslo 2-4, vydal Bevex Banský výskum Prievidza 2003 Ing. Martin Rybár(Slov. Vodohospodársky podnik, š.p.): Starnutie a obnova priehrad Banskoštiavnického vodohospodárskeho systému, tabuľka na strane 151,    
       
(5) Marián Lichner a Kolektív: Banskoštiavnické tajchy, Vydalo Harmony v roku 2005 pre mesto Banská Štiavnica, ISBN 80-89151-08-6, strana 64.

(6) Ján Novák, Vladimír Bárta: Tajchy v okolí Banskej Štiavnice, vydalo AB ART Press v roku 2012 (v tiráži rok neuvedený) ISBN 978-80-89270-72-9,  strana 44.

(7) Vladimír Bárta a Vladimír Bárta: Banská Štiavnica -Tajchy-pamiatky UNESCO, vydalo AB ART Press, rok vydania neuvedený (cca 2015), ISBN 978-80-89850-32-7, strana 88

(8) Michal Červeň a kolektív: Banskoštiavnická vodohospodárska sústava, vydané vlastným nákladom v roku 2018, ISBN 978-80-972967-8-0, strana 108. 

(9) Milan Durbák a kolektív.: Odkazy minulosti II, vyd. Banskoštiavnicko-hodrušský banícky spolok 2017, ISBN 978-80-970851-8-6, strana 48  

(10) Ján Novák: Vznik prvých vodných nádrží v banskoštiavnickom rudnom revíre v 16 storočí, Zborník SBM XVI, v roku 1993 vydalo Slovenské Banské Múzeum, ISBN 80-901392-3-X, strany 25-32.

(11) Mikuláš Čelko: Banícto a Banská Štiavnica v období pôsobenia komorských grófov Turzovcov, in Montánna História č 4, vyd. zostavovateľom M. Lackom vlastným nákladom v roku 2012, ISBN  978-80-970973-1-8,strany 22 - 66

(12) Mikuláš Čelko: Ťažiar Seifried Pieschen, časopis Montanrevue 2009 číslo 1,Vydáva ZBSC B.Štiavnica, ISSN 1337-9682, strana 18, druhý odstavec.   

Komentáre

15 tajchov

Málo známe tajchy Hodrušskej doliny (5) Dva staré tajchy v Kohútovskej doline

Vodohospodársky systém tajchu Klinger a šácht Ondrej, Maximilián a Žigmund (1)

Málo známe tajchy v Hodrušskej doline (1) Dolný Jalšovský tajšok

Najvyšší vodopád na strednom Slovensku je v Hodruši - Hámroch

Vodohospodársky systém Klinger - Ondrej, Maximilián a Žigmund šachty (2)

Len 15 tajchov sústavy v Štiavnických vrchoch vybavených zbernými jarkami?