Vodohospodársky systém tajchu Klinger a šácht Ondrej, Maximilián a Žigmund (1)

Po technickej stránke systém jarkov – zberných aj náhonných obtáčajúcich Trojičný vrch, spolu s popisom trojice retenčných tajchov dostatočne vyčerpávajúco popísal pán doktor Daniel Kubínsky v svojom blogu Tajch nad Žigmund šachtou.

 Celý článok sa dá prečítať tu:

http://www.dkubinsky.sk/blog/rozne/bansky-vodohospodarsky-system-klinger-tajch-nad-zigmundsachtou-tajch-pri-maxsachte

K obsahu článku nie je veľmi čo  diskutovať. Popisuje presne AKO bol systém vytvorený

Ovšem , v uvedenom článku nie je napísané takmer nič o tom, na čo sa  vody zachytené a vedené jarkovým systémom a tajchami používali.

Osvetlenie tejto problematiky si kladie za cieľ  tento príspevok ,

Že tajch Klinger v dnešnej podobe je pomerne mladý, a že mal staršieho predchodcu vyššie v doline, je ,ako dúfam, všeobecne známe a nebudeme túto históriu široko rozvádzať.

 Pôvodný menší tajch Klinger pred rokom 1765 naprojektoval a postavil J.K.Hell.(1) 

V roku 1829 hrádzu tohto malého tajšíku rozobrali a od 1832 do roku 1834 postavil banský erár novú  väčšiu hrádzu o hodný kus nižšie  pod pôvodnou tak, ako ju poznáme dnes. 

Projektovali a na stavbu dozerali inšpektor Seidl a adjunkt Marschan(4).

Hlavným dôvodom starej stavby a mladšej prestavby bolo získať dostatočnú zásobu pohonnej vody hlavne pre šachty Ondrej a Žigmund., neskôr aj šachtu Maximilián 

Starý tajch Klinger mohol slúžiť spolu s retenčnými tajšíkmi na zásobovanie Maximilián, Ondrej a Žigmund šachty vodnou energiou v dobe prerazenia Hodrušskej dedičnej štôlne, rozhodne však už kapacitne nestačil v dobe razenia Voznickej dedičnej štolne, a preto bol Klinger rázne  prestavaný a najmä zväčšený.

Obrázok celého systému jarkov z článku Dr. Kubínskeho

   

Poďme ale po poriadku .

Šachta Ondrej spolu s šachtou Žigmund patria k starým šachtám revíru, boli zahĺbené v 16 až 17. storočí. V ére razenia Hodrušskej dedičnej štolne a Voznickej dedičnej štolne  najmä šachty Ondrej a Žigmund zohrávali kľúčové úlohy pri prečerpávaní banských vôd medzi úrovňami troch hlavných dedičných štolní: Svätotrojičnej , Hodrušskej a Voznickej.

Na obrázku je výškové porovnanie šácht Maximilián a Žigmund

Výškové rozdiely  novó hlavných dedičných štôlní závisia od toho odkiaľ kam sa razili prerážky medzi šachtami. Z tohto obrázku môžeme napríklad odčítať, že  prerážka Svätotrojičnej dedičnej štôlne bola razená od Žigmund šachty smerom k Maximilián šachte, ale prerážka Hodrušskej dedičnej štôlne  (František) bola razená v smere od Maximilián šachty k Žigmund šachte  

Jozef Karol Hell naprojektoval okrem starého Klinger tajchu celý systém zberných a prívodných jarkov v prvej polovici 18 stročia predovšetkým pre šachtu Žigmund. 

Jarkový systém okolo Trojického vrchu stál v dobe jeho vybudovania len niekoľko tisíc zlatých a je starší ako  pôvodný - starý Klinger tajch.

Žigmund šachta bola zahĺbená v roku 1633 pôvodne ako vetracia, čoskoro dosiahla hĺbku Svätotrojičnej dedičnej štôlne, ktorú mala ovetrávať.  Už zanedlho mala zohrať svoju úlohu aj ako čerpacia a ťažná šachta pri razení prepojenia  s Hodrušskou dedičnou štôlňou (6)

 Pri Žigmund šachte  naplánoval Hell stavbu povrchového vodnostĺpcového stroja na dvíhanie vody z protičelieb hlbšej Hodrušskej dedičnej štôlne na úroveň Svätotrojičnej štôlne.

Budova vodnostĺpcového stroja stála oproti Žigmund šachte – vlastne „cez ulicu“ – a pomocou tiahel - mihadiel v dĺžke 24 siah (48 metrov) sa prenášali sily na čerpadlové tiahla v šachte samotnej.(3) V roku 1759 už fungoval.(4)

Obrázok Hellovho povrchového vodnostĺpcového čerpadla pri šachte Žigmund z Deliusovej knihy. Vľavo od svahu je prívod tlakovej vody k čerpadlu, vpravo dole  vahadlová stolica pri šachte Žigmund

 Domnievame sa, že systém Hellovho čerpadla zrejme nemal za prvé roky (1759-1765) dostatok pohonnej vody .

 Napriek tomu, že pravdepodobne kvôli  obmedzenému prístupu k pohonnej vode nemohol  čerpací stroj Žigmund šachty fungovať toľko, koľko by si bol strojmajster Hell predstavoval, už za prvé tri mesiace ušetril svojou činnosťou 1209 zlatých (2)  a Hell si spolu s Kráľovským banským erárom ľahko spočítali, že do roka-dvoch zaplatí vybudovanie Trojického jarkového systému s retenčným tajchom nad Žigmund šachtou a bude generovať už len zisky, ktoré možno použiť na rozvoj a budovanie baníctva.

Budova, v ktorej bol prvý vodnostĺpcový čerpací stroj  umiestenený, ešte stojí. 

Je zrejme jediná svojho druhu na celom Slovensku. 

Voda od Žigmundského retenčného tajchu na Trojickom vrchu bola ku  pri šachte zabudovanému povrchovému čerpaciemu stroju vedená  liatinovými rúrami , výškový spád bol 34 siah teda približne 68 metrov .(3)

Odpadová voda z pohonu povrchového  čerpadla však tiež nevychádzala nazmar, znovu vtekala do potrubia , zvedená bola dole Žigmund šachtou a o 46 metrov nižšie na úrovni Svätotrojičnej štôlne čerpala druhým  - takzvaným Spodným čerpacím strojom (1759) vody z šachty pod Svätotrojičnou štolňou. Oba stroje si ako pohonnú – tak aj čerpanú vodu navzájom odovzdávali, gravitácia zabezpečovala energiu na hnanie systému.

Po prerazení Hodrušskej dedičnej štolne bol spodný čerpací stroj premiestnený pod úroveň HDŠ. Spodný Hellov vodnostĺpcový čerpací stroj vydržal v prevádzke omnoho dlhšie ako ten povrchový,  až do roku 1865 teda  neuveriteľných 106  rokov. (2)

Výkres spodného  Hellovho čerpacieho stroja v Žigmund šachte z roku 1759. Vpravo v šachte je tlakové potrubie prívodu od povrchového čerpacieho stroja. 

Doľava odchádza chodba Svätotrojičnej dedičnej štôlne

Horný – povrchový čerpací stroj zrušili a zrejme premiestnili  po niekoľkých desiatkach rokov  činnosti – po prerazení Hodrušskej dedičnej  štôlne. 

Systém povrchové a spodné vodnostĺpcové čerpadlo sa samozrejme dal v prípade potreby ovládať oddelene.

Rok  1865 je zrejme aj dátumom, kedy bol Žigmundšachtový retenčný tajch a jarkový systém vyradený  z činnosti. Vodnostĺpcové stroje nahradili parné čerpadlá.

 K zrušeniu tajšíku na Trojickom vrchu však mohlo dojsť skôr, už koncom 18 storočia, keď sa stal povrchový čerpací Hellov stroj nepotrebným. Kedy sa tak stalo, je nateraz nejasné, určite však do začiatku 19. storočia. 

Od tajšíku na Svätotrojičnom vrchu k Žigmund šachte viedol a stále vedie výrazný „jarok“ po spádnici svahu. Nie je to však vodný jarok v pravom zmysle slova, preto že v ňom nikdy netiekla voda na povrchu. 

Letecký záber z roku 1949 s naznačenými jarkami, polohou tajchu nad Žigmund šachtou a jarkom po vykopaní rúr

V tomto ťahu boli uložené v zemi cenné tlakové liatinové rúry, ktoré sa banský erár po zrušení vodnostĺpcových čerpacích strojov na Žigmund šachte rozhodol nenechať  bez úžitku a dal ich vykopať a premiestniť.  

Výkop sa už zrejme nikto nenamáhal zahádzať a terén zarovnať. Preto sa tu dodnes vyskytuje výrazná „jazva“ v teréne , ktorú dobre vidno na starších leteckých snímkach. Dnes je táto štruktúra ukrytá na okraji novodobého lesíka. 

V roku 1865 bol už starý konský gápeľ nad Žigmund šachtou rozobratý a na jeho mieste vyrástol komplex murovaných budov s parným ťažným strojom, kompresorom aj parnými čerpadlami.(4) 

V roku 1878 bola Voznická dedičná štôlňa dokončená a výkonné čerpadlá už na Žigmund šachte neboli potrebné

 Doba parná na Žigmund šachte tiež nevydržala veľmi dlho.

 V roku 1912 bol parný ťažný stroj šachty Žigmund elektrifikovaný, a šachta Žigmund bola  nakoniec vyradená z prevádzky v roku 1966 po  devastačnom poškodení betónovej výstuže telesa jamy. Mimochodom, šachta Žigmund nebola v celom svojom profile vertikálna, ako by sa zdalo z rezu šachtou. Pri prechode šachty cez žilu Ján v mäkkej hornine bolo celé teleso jamy posunuté nabok, a v tom mieste v ňom išli klietky šikmo (6). Aj toto zvláštne riešenie bolo jedným z dôvodov, prečo bola nakoniec uzavretá.

Maximilián šachta je z trojice šácht spomínaného vodohospodárskeho systému relatívne najstaršou.  Na mape Mathiasa Zipsera z roku 1747 ešte nie je vyznačená, rovnako, ako na nej nenájdeme ani starý tajch Klinger. To však neznamená že v tej dobe neexistovala, v tom čase bola dnešná Maximilián však len relatívne bezvýznamným 100 m hlbokým vetracím komínom štôlne Matej, vybudovaným okolo roku 1612.

Zipserova mapa 1747 - výrez. Modrou hviezdičkou je označené miesto kde neskôr postavili starší a novší Klinger tajch

Maximilián šachta bola rozšírená na profil 5,7 x 2,7 m a prehĺbená roku 1771 na úroveň Hodrušskej dedičnej štôlne , meno dostala podľa Arcivojvodu Maximiliána po jeho návšteve revíru v roku 1777. Ešte predtým , v roku 1764 bol pri nej postavený čerpací/dopravný gápeľ kombinovaný s kolesovým čerpacím strojom. Do roku 1830 bola opäť prehĺbená, po roku 1946 až na úroveň VDŠ (6)

Časť vody z Trojičného systému a Nového tajchu Klinger prechádzala vodnou štôlňou popod hrebienok Prachárne na rozvodí a odtekala do tajšíku pri Maximilián šachte. 

Po zrušení jarkového systému okolo Trojického vrchu  stačilo dávkovať  vodu z dnového výpustu Nového Klinger tajchu  cez vodnú štôlňu popod Pracháreň, vo vodnatých rokoch  od roku 1832 sa dala voda prepúšťať skratkou z nového náhonného jarku tajchu Klinger  priamo k Maximilián #. 

Z tejto strany – od Klinger tajchu -  privedená voda  slúžila aj ako záložný zdroj na pohon vodnostĺpcového  ťažného stroja Max šachty (pozri nižšie).

 Voda zhromaždená v malom tajchu pri Max šachte slúžila na pohon a ako technologické médium relatívne veľkej stupy a šľamovne – teda premývacieho zariadenia na rudu, preto že šachta Maximilán rovnako ako Ondrej a Žigmund boli šachtami ťažobnými . 

Obrázok zachytávajúci obvodové múry pôvodne zrejme stupy a šlamovne, neskôr sýpky  pri Maximilián šachte. Vľavo dole je zachytená časť tajšíku pri Max šachte, v tom čase už vypustenom. Iné zdroje uvádzajú, že sa jednalo o sýpku. 

Do 19.  storočia sa, pokiaľ to bolo možné, budovali úpravne rudy blízko šachty, aby sa ušetrili náklady za dopravu rudy k vzdialenejším stupám.

Po vybudovaní centrálnych stúp Alexander (Šándorka)  roku 1919 a neskôr aj  flotačnej úpravne pri Franc šachte v roku 1933 lokálne stupy a šľamovne jednotlivých šácht stratili svoje opodstatnenie a boli stupy v blízkosti šácht postupne porozoberané.

Rudy zo vzdialenejších šácht sa spúšťali na 12 štiavnický obzor VDŠ a prepravovali sa k Franc šachte. 

Zánik tajšíku pri Max šachte sa pravdepodobne datuje do medzivojnového  obdobia, spolu s ním zanikol celý systém jarkov a tajšíkov okolo Trojického vrchu.  

Rovnakú situáciu nám zachytáva aj letecký záber z rovnakej doby

V Maxšachte bol dve storočia v prevádzke drevený konský gápeľ , kombinovaný s vodným kolesom ťažného stroja. Toto vodné koleso malo samostatný prívod vody od Piargskych tajchov cez takzvaný Zanechaný jarok od Veľkej Vindšachty, na ktorý sa pripájal z opačnej strany - od východu -  aj jarok od vodnej štôlne popod Pracháreň, teda od Klinger tajchu. Táto vetva však bola dobudovaná až neskôr

Okolo roku 1880 bol v šachte Maximilián na úrovni Svätotrojičnej štolne osadený vodostĺpcový ťažný stroj, teda od ústia šachty mala tlaková voda spád 100m.

Ešte v roku 1918 bol vodnostĺpcový stroj v Maxšachte funkčný (5), v tom čase existovali posledné tri  stroje svojho typu – na Lill šachte, na Alžbeta šachte a na Maxšachte.

Maxšachtovný stroj vyťahoval náklady z hĺbky 292 metrov pri spotrebe 22,5 litra za sekundu.

Výrez z mapy A. Bielika z roku 1876 už po vybudovaní nového Klinger tajchu. Max šachta je v ľavej hornej časti, systém jarkov okolo Trojického vrchu už nie je nakreslený. Mapa ŠÚBA  15602 HKG_VII_2 

Pri Max šachte je nakreslený konský gápeľ s vodným kolesom z roku 1764.  Na šachte Ondrej a Žigmund sú nakreslené len konské gáple, bez prívodu vody jarkom. 

„Zanechaný“  vodný jarok vodnostĺpcového ťažného stroja šachty Maximilián  definitívne stratil svoj význam po roku 1924 kedy bol do Štiavnice privedený elektrický prúd od Kremnice.  V tomto období zanikol zrejme aj druhý  prívod vody pre tento stroj zo strany od Klinger tajchu.

Existuje však jedna stará fotografia Maximilián šachty, ktorá zachytáva koniec prívodného jarku vody od Klinger tajchu k vodostĺpcovému stroju k šachte Maximilián 

 Na fotografii z doby okolo roku 1950 - 55 z obdobia, keď už bol na šachte Maximilián zabudovaný elektrický ťažný stroj a začínala jej rekonštrukcia, vidno koniec prívodného jarku vody od tajchu Klinger. Jarok končí depresiou- pozostatkom po zachytávači piesku a nečistôt, do ktorého ústilo sacie potrubie vodnostĺpcového ťažného stroja. Vo veľmi podobnej polohe je rovnaké zariadenia aj pri susednej šachte Ondrej 

 Maximilián šachta ako jediná z trojice bez zasypania prežila do dnešných čias, bola rekonštruovaná v 50tich a potom znovu koncom 80tich rokov 20. storočia . Čo sa stalo s vodnostĺpcovým ťažným strojom Max , to nevedno, zrejme skončil úplne prozaicky - v šrote. Ako funkčný je uvádzaný v roku 1926 (6) Na Maximilián šachte bola naprojekovaná okolo roku 1913 aj väčšia  (0,3 MW) vodná elektráreň, dokonca už bola v podzemí vystrieľaná komora elektrárne. Vody ku nej mali byť privádzané všetkými vyššie uvedenými jarkami, ako oad strany Richnavských a Vindšachtských tajchov, tak aj Klinger tajchu . Strojáreň Ganz v Budapešti už mala aj objednávku na turbíny a generátory.
Pri kontrolných prepočtoch sa však zistilo, že elektráreň by mala vodu len nejakých 80 dní v roku, čo sa banskému eráru zdalo málo, a tak projekt zastavili.    

 Šachte Ondrej , vodným strojom v nej osadeným  a jej retenčnému tajšíku sa budeme venovať v osobitnom pokračovaní tejto témy . 

Text copyright Karsten Ivan, Február 2015

Použitá literatúra a pramene:

(1) M.Lichner a kolektív: Banskoštiavnické tajchy vyd. Harmony s.r.o. B.Bystrica ISBN 80-967757-6-6

(2) Mgr. Lucia Krchnáková Ing. Eugen Kladivík CSc.: Energetické zdroje vodnostĺpcových strojov na šachtách Ondrej A Žigmund v Banskej Štiavnici Bevex – Banský Výskum Spravodaj 2-4 /2003

(3) Christoph Traugott Delius :Poučení o zručnosti Hornické Viedeň 1773,  §585, Vyd. Academia Praha 2012 , ISBN 978-80-200-2106-9-

(4) Ing. Eugen Kladivík CSc. – Ivan Ladziansky : Banské Múzeum v prírode, Banská Štiavnica, vyd. Osveta n.p. Martin 1988 pre SBM

(5) Ing. Eugen Kladivík CSc.: Využívanie vodných nádrží v banskoštiavnickom rudnom revíre na priemyselné účely v 1. Polovici 20 storočia Bevex – Banský Výskum Spravodaj 2-4 /2003

(6) Ing Milan Durbák,  a kol. : Sprievodca po technických pamiatkach B. Štiavnice a okolia, vyd Harmony B. Bystrica ISBN 80-968547-4-7

 Mapa A Bielika,  ŠÚBA  15602 fond HKG_VII_2

Obrázok Spodného čerpacieho stroja Žigmund šachty je reprodukcia zo Sborníka Spojeného banského Revíru pre Slovensko a Podkarpatskú Rus   1938