Málo známe tajchy Hodrušskej Doliny (2) Horný Jalšovský tajšok

Ako som už  v týchto blogoch napísal, niekedy neočakávanému nálezu dávno  zabudnutého banského tajšíku v bočnej doline pomôže náhoda.

 Pri prekopávaní internetu sa mi dostal na obrazovku sken mapy Mateja Zipsera z roku 1747, teda obdobia, keď začínal veľký boom budovania tých najväčších tajchov v Štiavnických vrchoch.

 Takéto mapy si zvyknem podrobne preštudovať, lebo niekedy dávajú odpovede na otázky, ktoré ma zaujímajú.  Tak to bolo aj v tomto prípade. 

Preštudoval som si na nej Jalšovú dolinu – Erlengrund, v snahe zistiť, či tu nie je vyznačená nejaká stopa po Dolnom Jalšovskom tajchu, budovách a kde sú nakreslené staré bane. 

Po Dolnom tajchu ani náznak. 

Zato tam však je nakreslený tajšok aj so stupou o 300 metrov vyššie nad kostolíkom, v bočnej doline.

Na detaile Zipserovej mapy vidno Jelšovský potok pritekajúci zo severu, bočnú dolinu s tajchom a naznačenou hrádzou, plus najbližšie  štôlne. Z dnového výpustu tajšíku smeruje krátky prívodný jarok k stupe a potom sa voda vracia popod mostík do Jalšovského potoka. Mostík znamená, že staršia cesta viedla na opačnej strane potoka.

Jalšová dolina podľa doterajších poznatkov nebývala trvalo osídlená do hôr hlbšie ako cca 1 kilometer od jej ústia, hoci je dlhá viac ako 3,5 kilometra. 

Bola však  odjakživa dôležitou spojnicou Hodruše s prastarou baníckou osadou Kerlingom. Cesta Jalšovou dolinou na Kerling  bola síce podstatne dlhšia ako priama trasa na Kerling, ale bola tiahla, nie taká strmá ako cesta z Banskej Hodruše učupenej pod Kerlingom. Pre kone s vozmi bola najkratšia, ale strmá cesta na Kerling pravdepodobne  takmer nezvládnuteľná.

Starým prospektorom staroveku a stredoveku samozrejme neuniklo ,že na západnom svahu Včelína , ktorý je vlastne južným výbežkom masívu vrchu Kerling, sú známky strieborného zrudnenia a  tiež kvalitná železná ruda. Pozornosť baníkov sa v počiatkoch hlbinného baníctva okolo 12 storočia pravdepodobne najprv sústredila na bohatú železnú rudu, ktorú dobývali v hlbinných baniach pod Kerlingom (Unter dem Kherling -1519 a 1547 zisková (Péch). 

Tiež sa dobývala  povrchovo aj podzemne na ložisku ktoré dnes poznáme ako Alt Eisenbergwerk alebo Régi Vaskóbánya na Včelíne.

V roku 1630 bola síce zakázaná výnosom banskej komory ťažba železnej rudy v Štiavnických vrchoch, aby bolo k dispozícii viac pracovných síl pre drahokovové rudy, ale podľa Bergfesta  napríklad roku 1648-49 erár znovu otvoril železné bane Horný a Dolný Kerling v závere Krebsgrundskej doliny (Raková), lebo bolo potrebné dobývať železnú rudu ako prídavok do hutnej vsádzky na odstránenie neželaných silikátových a horečnatých prímesí . 

S pomocou železnej rudy prechádzali škodlivé prímesi do odpadnej trosky.

  Staré bane na striebro v strmej bočnej  bezmennej cikcakovej dolinke odbočujúcej severovýchodným  smerom od Jalšovej doliny na vrch a osadu Kerling, sa spomínajú v starých spisoch. 

Boli to bane Štefan (1599), Saly,  dedičná štôlňa Erlengrund (1513), a Horná a Dolná Leopold štôlňa (1547) Klein Gappl (Gáplik) a ďalšie .

 Tieto bane sa sústredili na dobývanie  strieborných rúd  na žilách Matej a Štefan vyznačených v Zipserovej mape.

 Neskôr bolo podrobnejším preskúmaním žíl  upresnené, že v tejto oblasti je ešte Krížna žila a bane Leopold sú založené na samostatnej Leopold žile.

Horný Jalšovský tajšok je vľavo dole. Červeno sú označené aktívne bane  v doline nad ním. Zipserova mapa - výrez

Z archívnych záznamov sa dozvedáme, že v roku 1599 bola baňa na Štefan žile prepojená s baňou Saly (Bel a Péch) Štefan dedičná  spodná štôlňa bola v roku 1636 dlhá už viac ako 200 siah – t.j. 400 metrov . Len malá časť z nej , možno posledných 100 m bolo zrejme vystrieľaných pušným prachom (od roku 1629), zvyšok musel byť vyrazený ručne. (zo vzdialenosti možno odvodiť , že bola razená približne od 15. storočia, s prestávkami počas nepokojov, epidémii a iných zlých časov.

Tieto bane s vročeniami 16 storočia spomína Matej Bel vo svojich Notíciách z roku 1717, od ktorého údaje preberali mnohí neskorší rakúski (napríklad Marco Lipold) a uhorskí autori (napríklad Péch Anton), pričom často neuvádzali priamo, že autorom informácii  o najstarších baniach je Matej Bel.

Žiaľ hlbšie do prúdu času v písomných záznamoch sa banskí  historici ťažko dostanú, preto že štiavnický mestský archív utŕžil osudovú ranu v máji 1443 keď do Štiavnice počas dvojročnej občianskej vojny a bitiek o následníctvo trónu medzi Luxemburgovcami (Ladislav Pohrobok) a Jagellovcami (Vladislav Jagiello) pritiahli vojská  vtedajšieho župana Ladislava Sárasiho – Čecha z Levíc spolu so žoldniermi Šimona z Rozhanoviec (Rozgonyi) jágerského biskupa.

Ako odvetu za napadnutie opátstva v Sv. Beňadiku (verného Jagiellovi)  vojakmi Pukanca, Belej a Štiavnice ktorí stáli za Pohrobkovým nárokom na trón,  rozgoňovci Štiavnicu aj s Pukancom dobyli a do základov vypálili - aj so skladiskom najstarších listín.

 Zvyšok rozvratu dokončilo Turíčne veľké zemetrasenie okolo 10 Júna Juliánskeho kalendára (50 dní od Veľkonočnej Nedele) v roku 1443. Dvojročnú  občiansku vojnu čoskoro ukončila smrť kráľa Jagiella v bitke pri Varne, kde s ním padol aj Šimon z Rozhanoviec.

 Je dosť príznačné, že Sárasi sa vzápätí pred nástupom Ladislava Pohrobka na trón stal jeho oddaným služobníkom ,hoci  Štiavnicu a Pukanec vypálili s Rozgonyim  pre to, že mestá boli prívržencami  jeho nároku na korunu.

Zánikový horizont   Mestskej kaplnky na jednej z dvoch akropol  Starého Mesta ako najstaršej časti Štiavnice  v rokoch 1442 – 1443 potvrdili analýzy  uhlíkov metódou C14  z najnovších archeologických výskumov Dr. Jozefa Labudu. 

   Možno sa sice v tej dobe niečo z dokumentov k baníctvu Štiavnice po jej vypálení a rozrumení aj potom ešte zachovalo v archíve blízkej, a kapitálovo prepojenej Bystrice. 

Žiaľ, aj Bystrica ľahla komplet popolom pri veľkom letnom požiari v roku 1500. 

Bohatý archív levického hradu strávili plamene požiaru  ešte pred týmito udalosťami, v roku 1434. Okrem pár „ultradôležitých“  listín štiavnických sa všetko ostatné zmenilo na popol.  

Mimochodom, v tých pohnutých dobách definitívne zrejme zmizli aj  mestské privilégiá Hodruše, ktoré vzali Štiavničania „pod ochranu kvôli neistej dobe a pohnutým časom“. Doba naozaj bola neistá, ale fakt, že mestské privilégiá Hodruše sa záhadne stratili zo sveta, zaistilo Štiavnici vládu nad Hodrušou a aj Vyhňami s ich bohatými baňami na nasledujúcich 600 rokov. Kto má motív a možnosti, býva často aj páchateľom, nie?

Vráťme sa do Jalšovej.

Bergfest pokladá Štefan žilu za možnú apofýzu(teda výbežok) žilného systému Unverzagt-Alžbeta, ktorý zobrazený na mape najmä na Vyhnianskej strane vrchov vyzerá naozaj ako ten príslovečný  „chvost Zlatého koňa“ z baníckych povestí.  
Pre  bane na žilníku Unverzagt – Alžbeta je  príznačné, že v ich okolí sa vyskytujú okrem zlatnato-strieborných aj kvalitné železné rudy.Tak tomu je ako na Hodrušskej, tak aj na Vyhnianskej strane – v doline  ktorá sa volá Hodruška.  

Na oboch stranách horského hrebeňa je aj kvalitné železo, aj zlatnaté striebro. 

  

Najbližšie k Strednému  tajchu je podľa Zipserovej mapy dedičná štolňa Erlengrund. Bola pravdepodobne zároveň  vývoznou alebo rízňovou štôlňou, ktorou sa väčšia časť rudy vyvážala  na povrch. Zvyšok rúd sa najmä z baní na Štefan žile zvážal po tamojšej starej ceste, ktorej zvyšky možno v dolinke a jej svahoch miestami pozorovať.

Poloha tajchu je v Zipserovej mape vyznačená cca 40- 50 m od zaústenia  bočnej doliny do Jalšovej doliny.

Pravda je taká, že dnes je už ťažko presnú polohu hrádze horného Jalšovského tajchu v teréne identifikovať. 

Tvary povrchu sa od 18 storočia v tejto časti  Jalšovej doliny  zmenili na nepoznanie. 
Jediným spoľahlivým vodítkom na jeho lokalizáciu je stupa, nakreslená pod tajšíkom. Tá sa totiž dodnes zachovala na pôvodnom mieste, aj keď tvar a rozsah stavby je už silne zmenený prebudovaním a rozšírením na rekreačnú chalupu. Je to  v súčasnosti posledný dom v Jalšovej doline.

Stupa pod Horným Jalšovským tajšíkom v dnešnej podobe. Modrou prerušovanou čiarou som naznačil , ako v teréne beží z bočnej doliny prívodný jarok od tajšíku k stupe 

 Na mape druhého vojenského mapovania sú síce vyznačené stavby – krámy -   ešte trochu vyššie v doline pri významných štolniach Horná Ján Nepomucký  a  dedičnej štolne Jalšová (pozor , nemýliť si s (dolnou) Ján Nepomucký štôlňou – súčasťou  2 obzoru Schőpfer bane. Tieto budovy však už neexistujú, boli zbúrané spolu s uzavretím týchto baní. 

Výrez z mapy z Jozefínskeho vojenského mapovania. V Jalšovej doline sú vyznačené len dva krámy - teda manipulačné budovy pri významných štôlniach. Sú zvýraznené šípkami. Vľavo je krámec pri Hornej Ján Nepomuk štôlni. Vpravo je krámec pri Jalšovskej (Stefan) dedičnej štôlni, pod ktorou bol horný Jalšovský tajšok

Prečo sa terén pri Hornom Jalšovskom tajšíku zmenil?

Od roku 1748 GBÚ  a Ťažiarstvo spojených štôlní Ján  v Jalšovej doline intenzívne dobývali aj kutali.

Ak dovtedy ešte existovala plošina tajchu, materiál zo zmáhania banských diel starej Antonky zrejme nasypali  do jeho zátopy. Mimochodom, GBÚ prekvapilo , že v Starej Anton štôlni našli dvojicu dobývok po Schöpfer žile vyhnaných až na povrch . Neboli teda prví, ktorí dobývali žilu Schöpfer v severnej časti ložiska, ako sa všeobecne myslelo. (Bergfest)

GBÚ následne hnala slednú chodbu po žile a nakoniec v tejto časti na I. obzore založili tzv. zadný konský gápeľ, ktorý končí pri bazéne Hlavnej zvážnej na II. obzore.  

Jalovinu samozrejme vyvážali na povrch - do tajšíku. 

Prívalové vody z hlbokej pomerne dlhej bočnej dolinky materiál  z pratania jaloviny rozvliekli nižšie.

Terén rapídne zmenilo tiež navážanie jaloviny a stavebného odpadu z búrania starej úpravne a skupiny domov Kúkelka  do týchto miest v 70tich rokoch 20 storočia Rudnými Baňami š.p. , závod Hodruša.  V 80 a 90tich tich rokoch haldu rozšíril ďalší stavebný odpad. 

Pohľad na stupu pod Horným Jalšovským tajchom prakticky z koruny hrádze bývalého tajchu - dnes haldy Antonky. Priebeh prívodného jarku je v teréne naznačený modrou prerušovanou čiarou, stavby sú označené červenou šípkou. 

  

Kto teda tajšok postavil, kedy a na čo?

Tajšok pravdepodobne patrí k skupine starších vodných diel pochádzajúcich spred 18. storočia.

Investorom a stavebníkom boli pravdepodobne majitelia najrozvinutejších strieborných baní hore nad dolinkou, teda baní  na žile Štefan a (alebo) Leopold. 

Čas vybudovania si dovolím odhadnúť na 17 storočie, keď už bola v revíri všeobecne používaná technológia mokrých stúp a šľamovní. Kto bol vlastníkom spomenutých baní zatiaľ neviem, pokladám za možné, že to bolo Brennerské ťažiarstvo (Sicely, Schaly a Brennerovci), v tom čase najbohatšie a najsilnejšie súkromné ťažiarstvo v celom revíri. Brennerská spoločnosť dlhodobo prevádzkovala aj Bíberštolnianske bane na druhej strane hôr. 

Účel stavby Horného Jalšovského tajšíku je zrejmý – bola to úprava zlatnatých strieborných rúd z tamojších baní mokrou cestou.

Parametre tajchu:  Výška hrádze (odhadom z analogických starých tajchov) 4 – 6 metrov, ovládanie vody dnovým výpustom. Dĺžka hrádze do 20 metrov. Objem tajchu – do 1000 kubických metrov vody.  

Nadmorská výška hrádze tajchu : cca 416 m.n.m , 

poloha GPS: 48^O27´51,43´´ N,  18^O 47´6,20´´ E

Napájanie tajchu vodou bolo dvojaké – jednak potôčikom na dne doliny, jednak stálym prítokom vody z dedičnej štôlne Jalšová v  bezprostrednej blízkosti tajšíku.  Pokladám za pravdepodobné a možné, že okrem týchto prívodov vody mal tajšok krátky do 200 metrov dlhý prívodný jarok od toku Jalšovského potoka. Stopy po ňom, ak nejaké boli, však už zotrel čas a prírodné sily.

Keďže tajšok stojí na najnižšom bode strmej, dlhej a úzkej doliny, musel mať bezpečnostný prepad pre náhle prívaly vody počas prietrží. 

Záber z haldy starej Antonky s naznačeným telesom hrádze. Keby tajch existoval, pri tomto pohľade by som stál v jeho vode. 

Zánik tajchu je pravdepodobný s opustením baní Štefan a Leopold, niekedy  začiatkom 19. Storočia, najneskôr však koncom 19 storočia v súvislosti s vyššie spomenutým zmáhaním štôlne Starý Anton Gerambovskou banskou úniou.  

       

K.Ivan, OZ Kerling, Hodruša-Hámre,
 20.-23. Jún. 2015

Vyššie uvedený text je autorským dielom. Je možné používať a citovať ho pri ďalšom výskume, nie je však možné kopírovať a vydávať ho za svoje dielo. Na vydanie článku v papierovej forme je potrebný elektronický (mailový) alebo písomný súhlas autora 

Rovnako fotografie použité ako ilustračné obrázky sú autorským dielom a copyright prislúcha subjektu uvedenému na alebo pod fotografiou. Ďakujem za pochopenie.

Zoznam skratiek:
GBÚ = Gerambovská Banská Únia

Použitá literatúra  a podklady - odkazy v texte:

Mathias Bel: Notitia Hungariae Novae Historico... Viedeň, Tom 17,  1742

Arpád Bergfest : Hodruša,  1952, nevydaný rukopis, kópia v archíve autora

Lipold Marco Vincenc: Der Bergbau von Schemnitz in Ungarn , Jahrbuch kais. kőn.Geologischen reichs-anstalt  1867

Kalkulátor termínov Veľkej Noci  na webstránke http://www.staff.science.uu.nl/~gent0113/easter/easter_text2a.htm ( z neho vypočítaný termín Turíc v Juliánskom kalendári)

Dr. Jozef Labuda : Die Erforschung der Burgkapelle auf der Lokalität „Alte Stadt“  (Glanzenberg) in Banska  Štiavnica , Geo.Alp Vol 11 2014 str. 191-198, ISSN: 1824-7741

Mapa Mathias Zipser 1747: Grundriess Der gantzen Schemnitzer Revier sambt denen...., z internetu na portáli Staré mapy, Mollova sbírka, Zbierka starých máp Uhorsko. Z tohto prameňa mi nie je známe číslo fondu HKG, za čo sa ŠÚBA ospravedlňujem

Mapa bane Schöpfer r 1880, nesignovaná, maďarská kópia nemeckého originálu na priesvitke, archív autora

Mapy z 1 a 2 vojenského mapovania, internetová aplikácia. Zdroj: www.Arcanum.hu