Málo známe tajchy Hodrušskej doliny (3) Tajšíky pod Kerlingom

Tajšík pod Kerlingom/Karlíkom

V článkoch na tomto blogu sme si už popísali Dolný a Horný Jalšovský tajšok pod a nad Dolnou Schopfer štolňou.

Zdalo by sa, že tým sme  výpočet tajchov v dlhej bočnej doline Hodrušsko-Hámorskej doliny vyčerpali. Hodrušania však vedia svoje.

Zoznam tajchov v povodí Jalšovského potoka pokračuje tajšíkom Pod Kerlingom.

Na internete visí práca , ktorá z dôvodu neznalosti miestnych reálii tajšíky pod Kerlingom lokalizuje chybne, a označuje za Tajšíky pod Kerlingom mladé dobytčie napájadlo na jednej strane Kerlingu spolu s dedičnou štolňou Printzen na druhej strane Kerlingu. 

Na chybu som síce v komentári hneď po zverejnení upozornil, ale k náprave nedošlo.  Takže naprávam to čo je pokrivené, týmto článkom.

Kerling je druhým najvyšším vrchom Hodrušskej Hornatiny po Končiari (881 m.n.m)  . Má dva vrcholy – Veľký (865 mnm) a Malý Kerling, medzi ktorými je v plytkom sedielku uprostred horských lúk osadená kaplnka Panny Márie postavená z vďaky za hladký prechod frontu v lete roku 1946.

Letecký pohľad od Malého na Veľký Kerling . v sedle medzi nimi je Kaplnka. Foto E. Azor, pilotáž p. Schulz 

 Z neznámych dôvodov je od polovice 20 storočia vrch Kerling na mapách premenovaný na Banský Vrch, čo je zrejme výmysel nejakého povojnového kartografa spoza stola niekde v Harmanci alebo Bratislave.

  Pre Hodrušanov má Kerling (nemecká skomolenina slovanského názvu Karlík) symbolický dejinný význam, preto že od tamojšej zaniknutej železiarsko –uhliarskej osady Karlík odvodzujú romantickí historici (Kachelmann) založenie Hodruše v doline pod týmto výšinným sídlom podobne, ako Štiavničania odvodzujú založenie Štiavnice pod Starým mestom na Glanzenbergu.

 „Na každom šprochu je pravdy trochu!“ hovorí staré príslovie, aj keď z rozboru historických prameňov je známe, že obe osady (Kerling a Hodruša) existovali od 13.storočia do konca 16. storočia paralelne vedľa seba a boli obe osídlené. Ostatne, aj štiavnické Staré mesto spoluexistovalo pár storočí s osadou Baňa dole v doline.

Kerling ako trvalé osídlenie baníkov zanikol niekedy v období, keď sa objavili v tejto oblasti prvé nájazdy Turkov. Osada bola príliš dostupná agresorom na koňoch a nedala sa dobre brániť. Ak mala nejaké opevnenie, tak to boli len drevené palisády. Po vale nie je žiadnej pamiatky.  Osídlenie Hodruše v doline bolo z hľadiska obrany a únikových možností koncom 16. storočia lepšie strategicky položené, a dali sa tu budovať kamenné hradby. Ovšem banské práce pri dobývaní kvalitného magnetitu pokračovali aj po vysídlení Karlíka najmenej do konca 18. Storočia.

Na rozdiel od Glanzenbergu, kde sa dobývala strieborná a olovená ruda, na Kerlingu sa odpradávna dobývali a zrejme aj spracovávali železné rudy na polotovary- hrivny. O dobývaní železnej rudy v Hodrušskej doline sa možno dočítať tu:
 http://karstenivan.blogspot.com/2015/02/zelezna-minulost-hodruse-hamrov.html

Na Kerlingu, veriac v prehistóriu tejto lokality, kopal koncom 19. Storočia aj dôstojný pán  Andrej Kmeť – velikán archeologických, historických a prírodných výskumov Štiavnických vrchov.

 Nebohý historik Hodruše –Hámrov a Kopaníc Ing. Vít Priesol spomínal ústne tradovanú príhodu z časov Kmeťových výskumov Kerlingu. 

Vdp. Andrej Kmeť v teplom počasí skúmal terén na náhornej plošine Kerlingu, kopal sondy a keďže mu začalo byť horúco, položil si kdesi kabát. Zabratý do výskumov a chodenia po Kerlingu sa o pár hodín zbadal až keď mu začalo byť chladno. Začal hľadať kde si položil kabát, ale nepodarilo sa mu z roztržitosti ho nájsť a musel sa podvečer pobrať domov bez neho. Čoskoro pojal podozrenie, že mu ho ktosi z Hodrušanov ukradol, a tak dal v Štiavnici a v Hodruši vybubnovať odkaz, že sa  „prenčovskýmu pána farárovi na Kerlingu stratil dňa toho a toho lajblík“, a kto ho našiel, za prísľub odmeny ho má doniesť na Prenčovskú faru.   Údajne sa však už jeho kabát nenašiel. 

      

Prevažne druhú Augustovú nedeľu sa Hodrušania, Hámorčania, Vyhňoranci a Bančania schádzajú na tradičnej Kerlinskej púti – spoločensko- náboženskom stretnutí. na tejto náhornej plošine Väčšina Hodrušanov zo strednej časti obce a Hámorčanov z dolnej tretiny dediny stúpa na Kerling hore Jalšovou dolinou. Tadiaľto vedia aj najzjazdnejšia cesta pre osobné, nákladné a terénne automobily hore na Kerling, ktorá býva pre účel púte dočasne otvorená, ale po zvyšok roka uzavretá .

Pre tých, ktorí Hodrušskú Hornatinu až tak dobre nepoznajú, uvediem, že cesta  na Kerling presne kopíruje zelenú trasu cykloturistických ciest systému Bajkom k tajchom (www.bajkomktajchom.sk ) Riadna asfaltová cesta končí povyše Dolného jalšovského tajšíku, na dohľad od Horného jalšovského tajšíku. Ďalej pokračuje ako spevnená lesná cesta až ku Klement komínu, po ostrej zákrute už pokračuje ako nespevnená lesná cesta západným úbočím Kerlingu , na dnes už zalesnenej bývalej lúke sa cesta zatáča vľavo a začína strmšie stúpať do Kerlinského sedla. Tajšíky sú v mieste, kde cestu pretína pingové pásmo žíl baní na Štefan žile. Tieto bane sú spomínané v Belovej Notícii ako banské diela spred 16 storočia.

Poloha tajšíku pod Kerlingom z cykloturistickej mapy.sk

#Tajšíky pod Kerlingom# ležia hneď vedľa cesty, ale sú nenápadné, lebo sú cca. 2 metre hrádzičkou odsadené od úrovne cesty, a v lete ich trochu kryje vegetácia.  Som trochu na vážkach, či tieto umelé drobné nádržky vobec označovať ako tajchy, preto že ich voda sotva niekedy slúžila na pohon banských strojov. Na stavbu vodou poháňanej stupy alebo hutného dúchadla v svahu nie je a asi ani nikdy nebol priestor. Na druhej strane Malý Vodárenský tajch je považovaný za plnokrvný tajch a tak nie je dôvod pochybovať o tom, že aj toto je tajch.

Skutočný #Tajšok pod Kerlingom v lete., keď je málo vody. Vtedy sa mení na obľúbené bahenné kúpalisko miestnej zvere. Foto K.Ivan 

Keďže hneď vedľa sú bane Štefan , som toho názoru, že po bezvýslednom, možno ranostredovekom pokuse o založenie povrchovej dobývky s prienikom prítoku puklinovej vody boli umelo vytvorené depresie  doplnené sypanou hrádzičkou, aby sa voda akumulovala a neutekala do doliny.

Voda sa pravdepodobne po prebratí rudy nasucho následne využívala na mokré sitovanie – teda triedenie rudy podľa veľkosti zŕn. Malé zrnká prepadávali cez pravdepodobne prútené sito na dno dieže. Výtlak vody znižoval opotrebenie sít. 

Podľa drevorytov v knihe Georgia Agricolu De Re Metallica Libri XII je triedenie rudy na site vo vodou napustenej dieži bežný stredoveký postup. Podobne je vyobrazený proces mokrého sitovania aj na obraze z Annabergského gotického kostola.

Sitovanie rudy v dieži vyobrazené na gotickom oltári v Annabergu, Nemecko . Foto z internetu 

 Vodu potrebovali na pitie baníci, ktorí v lete bývali cez pracovný týždeň v kolibkách- „krámcoch“ pri bani. Vodu pili aj zvieratá, ktoré pomáhali pri transporte železnej či striebornej rudy do Hodrušskej doliny alebo do Štiavnických hút.

Vek vzniku tajšíkov pod Kerlingom je ťažko odhadovať – je to možno niečo medzi 14. až 16. storočím. Voda z tajšíkov stekala do Horného Jalšovského tajšíku, o ktorom je viacej tu:  http://karstenivan.blogspot.com/2015/06/malo-zname-tajchy-hodrusskej-doliny_26.html

 V blízkosti tajšíkov je dvojšachta, pri hĺbení ktorej sa evidentne počítalo s jej  značnou hĺbkou. Takéto dvojšachty sa hĺbili od ranného stredoveku do cca. 16 storočia, potom sa zlepšením vetracích techník už prešlo na technológiu hĺbenia kresaných (jedno)-šácht väčšieho prierezu.Na povrchu sa dvojičková šachta prejavuje ako dvojitá pinga - osmička.

Objem tajšíku pri ceste je len niekoľko kubíkov, v minulosti mohol mať niekoľko desiatok kubíkov vody. Systém prívodných alebo zberných jarkov nebadať, tajšok je dotovaný skalnými prameňmi

To, čo je označené  v už spomínanom článku  ako #Tajšík pod kerlingom, je dobytčie napájadlo vybudované pravdepodobne niekedy v 60tich rokoch 20 teho storočia, keď Štátny majetok B.Štiavnica rozvinul chov jalovičiek a rozsiahla lúka priamo na Kerlingu, ako aj lúky v jeho okolí ponúkali dostatok šťavnatej horskej paše. Letné maštale ešte donedávna stáli v sedle Krížik pod Kerlingom, vzdialeného len niekoľko stovák metrov od kaplnky na Kerlingu. Dnes je tam už len rumovisko plné žihľavy a zbytok budovy ubytovania pastierov.

Poloha Kerlinského napájadla označená šípkou. Kerlinská kaplnka je vpravo. Letecké foto zo servera mapy.cz

Kerlinské napájadlo je vybudované v mieste , kde je jeden z dvoch Kerlinských vodných zdrojov. Jedná sa o svahový alebo puklinový prameň, položený pomerne vysoko, len pár desiatok výškových metrov pod Kaplnkou a blízko bývalej osady. Dovoľujem si vyjadriť hypotézu, že tento vodný zdroj bol pravdepodobne miestom , z ktorého obyvatelia niekdajšej stredovekej baníckej osady Karlík brali vodu.

Napájadlo stav z jari roku 2015. Foto Ladislav Jelínek

Voda v napájadle je celoročne aj za najväčších súch, prameň je teda zrejme dotovaný vodou z väčšej hĺbky. Napájadlo však podľa leteckých snímok z roku 1949 a roku 1950 ešte nebolo vykopané. Voda z neho tiež steká do Jalšovej doliny

Vodné zdroje na Kerlingu. 1 je kaplnka. 2. je štôlňa Printzen,3. je napájadlo pre jalovice

Druhým vodným zdrojom na Kerlingu je zavalená štôlňa Printzen. 

Aj toto miesto je celoročne zamokrené, štolňa z 15-17 storočia bola teda minimálne niekoľko stovák metrov dlhá a gravitačne sťahuje vody z kamenného masívu z väčšej plochy. Tiež tento vodný zdroj bol ešte pred 20 rokmi napojený na oceľové napájacie žľaby pre dobytok.

 Ústie zavalenej štôlne je položené cca 50 výškových metrov pod úrovňou sedla , kde je kaplnka na Kerlingu. Okolo je nezvyklo hlboká dolinka, ktorá pravdepodobne nie je prírodného pôvodu, ale vyhĺbili ju pravdepodobne Kerlinčania pôvodne ako povrchovú dobývku. Neskôr (podľa M. Bela pred 1520 resp. 1562)  zarazili štôlňu nazvanú Printzen (Princovia), v razení a dobývaní ktorej sa pokračovalo zrejme aj po zániku osady.

Polohy jednotlivých tajchov v povodí Jalšovej doliny a vodných zdrojov na Kerlingu. Foto z mapy.cz

V dobe existencie osady Karlík/Kerling však Printzen štolňa pravdepodobne neslúžila ako vodný zdroj. Stredovekí banskí historici sa o banskej vode vospolok vyjadrujú s dešpektom, že nebývala pitná, preto že spôsobovala choroby (baktérie, améby, črevné parazity) Zdrojom infikovania banských vôd bývali sami baníci, ktorí si v bani uľavovali.

Ovšem dnes je voda vytekajúca cez zával bez obáv pitná. Určite slúžila aj malej čate vojakov partizánskej armády za druhej svetovej vojny ktorí na Kerlingu hliadkovali a varovali rádiostanicou letisko Tri duby počas povstania pred náletmi nepriateľských lietadiel.  Voda z tohto umelého prameňa steká do Rakovej doliny

Pozorné oko si na lúkach Kerlingu všimne aj terasy malých políčok, na ktorom si pastieri pri 5-6 mesačnom turnuse letného pasenia oviec pestovali zemiaky na prilepšenie stravy. Nachádzajú sa tu aj základy drevených kolíb pastierov vybudované z nazbieraných kameňov odhadom z 19. storočia.

Chápem, že obe zvodnené štruktúry kolegu tajchológa zvádzali na označenie tajšíky pod Kerlingom.

Väčšina Hodrušanov a Hámorčanov však vie, že Tajšíky pod Kerlingom sú juhozápadne od Kerlingu pri prastarej ceste, v lese. Nie, naozaj nie sú priamo pod vrcholmi Kerlingu 

Karsten Ivan, OZ Kerling

Júl-September 2015

Text je pôvodným autorským dielom K.Ivana. 

Článok možno použiť na ďalší výskum, citovať ho. 

Nie je však možné vydávať ho za autorské dielo kopírovaním alebo prepisovaním jeho textu z internetu.

Autorstvo fotografii, pokiaľ je známe, je uvedené v popise fotografii.  

Použité pramene:

Marcus Vincenc Lipold: Der Bergbau von Schemnitz in Ungarn, 1867, strana 360 , materiál prebraný od Mateja Bela z jeho Notícii. 

Rozhovory autora s kronikárom a historikom Hodruše-Hámrov Ing. Vítom Priesolom

Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre, vyd.Aprint Žiar nad Hronom 2005, ISBN 80-968914-5-6

Kachelmann Johann: Geschichten des Ungarischen Bergstädten und ihrer Umgebungen , vydané v Štiavnici 1853-55.  

Vlastné merania autora.