Málo známe tajchy Hodrušskej doliny (6) Tajšok v Kašivárovej

Menej známe tajchy Hodrušskej doliny 6 : Tajšok v Kašivárovej- Kyslej.

Niekedy pri pátraní po dnes už neexistujúcich tajchoch a tajšíkoch pomôže náhoda.

Ovšem, ako je známe , náhody väčšinou  prajú len pripraveným. Rozumiem aj starej nemčine a často pri mojich koníčkoch spojených s banskou históriou preštudujem každú  starú mapu a knihu z tohto regiónu, na ktorú natrafím. Skoro na každej mape, na ktorú som naďabil, som našiel niečo zaujímavé .

 Tiež konzultujem niektoré záležitosti s inými amatérskymi regionálnymi historikmi. Opláca sa to.  Každý vie o histórii niečo, a niekedy dielčie obrázky historického puzzle začnú dávať obraz spolu až po nejakej dobe..

Staré mapy však mávajú svoje záludnosti. Väčšinou zobrazujú len to, čo ich autor považoval za potrebné zvýrazniť.  Dnešné mapy zobrazujú prakticky všetko čo je na povrchu, združene. Nie tak historické mapy. Ak je to mapa, ktorá sa zaoberá vodou, zobrazuje len tajchy, jarky, a stupy, ktoré v danom roku boli činné v teréne. To, čo nebolo v danom období prevádzkované, alebo mimo účel mapy, to kresliari často úplne odignorovali.

Na Kašivárovský tajch som prvý krát  pred rokmi natrafil na starej mape Samuela Mikovínyho  z roku 1744.

Výrez z Mikovínyho mapy r. 1744. Je uložená v ŠÚBA, ale číslo HKG neviem, táto verzia je z webu

 Najprv ma zaujala tým, že zobrazovala miesto, kde stála stará taviaca huta pri dnešnom  Dolnom hodrušskom banskom závode.  Ovšem baňa Schopfer bola v tom čase ešte len v „plienkach“, preto že na povrchu sa žila rovnakého mena javila ako železitá, kremenná, bez obsahu striebra a zlata. 

Starší baníci sa o Schopfer žilu veľmi nezaujímali a štolne v nej vyrazené neboli dlhšie ako kilometer. V Zlatej knihe baníckej sa píše, že ruda tam síce je, ale nie je spracovateľná. Podobná história sa koniec koncov  opakovala v Banskej Štiavnici  pri žile Grüner, o ktorú sa nikto  banícky nezaujímal až do začiatku 19 storočia.

V nižšej časti doliny, v časti  Hámre - niekedy Horné, niekedy Dolné, záležalo od autora - už vtedy nazývanej Kisla, bolo činných miesto Schopferky niekoľko iných baní , na žile Melango, Mikuláš, a Maria Himmelfahrt.

  

Hodrušský potok v týchto miestach spomaľoval v zanesenom starom prírodnom jazere. Výškový spád potrebný na hnanie vodných kolies stúp, hutných dúchadiel a vodných kolies ťažných strojov sa získaval vedením vod umnou sústavou vodných jarkov a malých akumulačných nádržiek po oboch stranách  hlavnej Hodrušskej doliny. Prítoky  z bočných dolín boli vítanými miestami na umiestnenie menších akumulačných  tajchov, z ktorých sa podĺa potreby dala vypúšťať.

Pochopiteľne,  nie každá bočná dolina bola vhodná na stavbu tajchu. Musela spĺňať niekoľko kritérii:

• ·         Dno budúceho tajchu nesmelo byť tvorené priepustnými  porušenými horninami
• ·         Priestor budúcej vodnej zdrže nesmel byť poddolovaný, inak to znamenalo drahé odhaĺovanie , zmáhanie starých baní a ich pretesňovanie ílom
• ·         Prítok z bočnej doliny musel byť dostatočný na to, aby bol schopný projektovaný tajch naplniť niekoľko krát za rok pri plánovanom odbere vody.

Keď som na nákres Kašivárovského tajchu natrafil opäť na mape Mathiasa Zipsera z roku 1747 ktorá sa venuje vodstvu v Štiavnických vrchoch, bolo jasné že tajch naozaj existoval.

Výrez z Zipserovej mapy Grundriess der ganzen Schemnitzen Reviers

Tajšok je na Mikovínyho mape 1744 neoznačený, oproti nemu cez dolinu je označená šachta Kisla, ktorá patrila ťažiarstvu Nanebovzatie panny Márie, vedľa hrádze je naznačená Kisla gang,čiže Kyslianska žila , na Zipserovej mape je označený ako Alter  teich in Kysla- starý tajch na Kyslej.

Nakoľko na Kyslej sa rozprestieralo tiež v dávnych dobách rozsiahle Kyslianske prírodné jazero, k názvu tajchu navrhujem pre odlíšenie pridávať vedľajšie meno Kašivárovské, preto že tento tajch zbieral vody v rovnomennej doline.

Vhodnejšie miesto pre tajšok sa v bočných dolinách pod Sandrikom asi ani nedá nájsť.

 Kašivárovská dolina totiž do Kyslianskeho kotla vyúsťuje dvojicou  takmer zvislých stien vysokých po oboch stranách v súčasnej konfigurácii terénu cca 6-8 metrov. Steny sú z tvrdých kompaktných  prekremenelých andezitov, vzdialených od seba 60 metrov . Priam ideálne miesto na „rozopretie“ hrádze, ktorá sa dala bez problémov prípadne zvyšovať. Možno oprávnene predpokladať, že dno terajšej hlavnej Hodrušskej doliny bolo v Mikovíniho a Zipserovom čase ešte o niekoľko metrov nižšie, preto že baníctvo v hodrušskej doline ešte len začínalo zažívať svoju druhú zlatú dobu.  

Hrádza bola v nadmorskej výške cca 300 m.n.m. pri vyústení Kašivárovskej doliny. 

 Ako sme uviedli, z dnešnej konfigurácie terénu vyplýva , že bola dlhá 58-60 metrov. Výšku je bez písomných záznamov ťažko odhadovať, ale možeme uviesť triezvych 6 metrov, možno trochu viac, analógiou podĺa ostatných menších tajchov v oblasti, a podľa výšky jestvujúcej skalnej hrany. 

Pri takejto výške hrádze mal tajšík rozlohu 0.3 až 0.4 ha a objem zadržanej vody bol niekoľko tisíc kubických metrov až  do cca 10 tisíc m³.  Zdá sa, že drobný pozostatok sypanej hrádze je na ľavej strane medzi súčasnými domami, ale to nie je isté, skôr sa jedná o novší cestný násyp.. O pôvodnej výške sypanej hrádze svedčí stará vozová cesta do Dolných Vrchov pracne vysekaná do skalnej steny, ktorá zostala po odstránení hrádze "uťatá" skalným prahom z ktorého je urobený nasledujúci záber. Ako náhrada miesto odstrihnutej cesty po zrušení tajchu bola vybudovaná cesta na Vrchy dnom doliny Kašivárová. 

panoramatická snímka miesta, kde stál Kašivárovský tajch. Hrádza bola zhruba v úrovni zeleného domu tvaru L

možný pozostatok časti hrádze ale domáci hovoria, že je to násyp cesty

Pri určovaní staviteľa tajchu bez písomných podkladov tak trochu varíme z vody. Mohlo to byť ťažiarstvo Mikuláš dedičnej štolne spoločne s ťažiarstvom Melango žily, alebo Ťažiarstvo šachty Nanebovzatie Panny Márie. To druhé je pravdepodobnejšie. 

Podľa mapy aj dnešnej konfigurácie terénu sa nezdá, že by mohla šachta Maria Himmelfahrt využívať vodu Kašivárovského-Kyslianskeho tajchu na iný účel, než je spracovanie rudy alebo na posilnenie toku Hodrušského potoka pre svoje stupy pod Muráňom v prípade nižšieho stavu vody. Podľa mapy  malo totiž ťažiarstvo šachty v roku 1744, respektíve pred týmto rokom postavené štangenkunsty na čerpanie vody v šachte od Muráňa po šachtu v dĺžke viac ako 1 kilometer. Na oboch spomenutých mapách pri Kašivárovskom tajchu nie je vyznačená stupa. Tajšok v dobe nákresov oboch máp teda slúžil na posilnenie toku Hodrušského potoku a tým na prevádzku Muránskych vodných kolies. Respektívne je vysoko pravdepodobné, že tajšok postavila ťažobná spoločnosť šachty Maria Himmelfahrt na pohon čerpacieho zariadenia poháňaného štangenkunstom v období, keď bolo v Hodrušskom potoku málo vody.  

Šachta Maria Himmelfahrt (Kislá) mala podĺa všetkého vždy problémy s čerpaním vody. 

V roku 1732 už boli štangenkunsty osadené, ale pravdepodobne  nestíhali čerpať vodu z šachty vyhĺbenej pod veľkým rezervoárom vody sústredenej v sedimentoch dna jazera, ktoré sa tu pred stáročiami rozprestieralo. 

V tom istom roku 1732 pri šachte namontovali ohňový stroj Isaaca Pottera presťahovaný z Novej Bane ktorý mal  pomocť pri čerpaní vody. 
O šesť rokov ho demontovali, zrejme kvôli problémom so zásobovaním palivom pre večne nenásytné kotly. Lesy v okolí Hodruše boli v tom období už pravdepodobne totálne vyčerpané. Po presťahovaní Potterovho stroja na Kislú šachtu sa dokonca uvažovalo s kúrením s Ilijským a Štefultovským uhlím, Táto idea však zakrátko skrachovala.  

Šachta Kislá evidentne fungovala ešte v roku 1785, kedy pri nej namontoval vodočerpací stroj majster Tlustoš. (stroj pravdepodobne poháňalo vodné koleso priamo pri stroji. História ťažiarstva sa však definitívne končí pred rokom 1837, kedy v haviarskej budove už opusteného závodu zriadili na Kyslej šachte banícky špitál. 

Pri razbe Voznickej dedičnej štolne bola  stará Kyslá šachta nejakú dobu nepoužiteľná, zarútená, a pre vetranie a dopravu  materiálu musel erár vyhĺbiť novú šachtu Štampfer pred dnešným  Obecným úradom , v mieste kde stojí pamätník II svetovej vojny. Zároveň s hĺbením Štampfer šachty bola pre účely razenia VDŠ a jej ovetrávania  prezmáhaná aj Kyslá šachta (Maria Himmelfahrt) 

Tajšok Kyslá-Kašivárová zrejme zanikol niekedy v období prvej polovice 19. storočia. Dnes sú na mieste jeho zádrže rodinné domy, a niekdajší tajšok sa prezrádza len čiernou kvalitnou pôdou z jemných bahenných usadenín na jeho bývalom dne. Usadeniny pochádzajú z rozkladu lesných pôd a organickej hmoty -lístia splavovaného dlhodobo do tajšíku z Kašivárovskej doliny. 

Tajšok teda podľa všetkého pochádza z obdobia konca 17 až začiatku  18. storočia, a svoje funkcie prestal plniť v polovici 19 storočia. 

Použité podklady: 

Mapa Hodrušskej doliny s rezmi, Samuel Mikovíny 1744, ŠÚBA Banská Štiavnica, verzia stiahnutá z maďarskej stránky Mikovínyi Sámuel

Mapa Mathias Zipser  1747 Grundriesss des ganzen Schemnitzen Reviers, verzia z českej stránky Staré Mapy

Úryvky z rukopisu pripravovanej knihy Petra Kopernického s láskavým dovolením autora, časť o ukončení prevádzky ohňových čerpacích strojov Isaaca Pottera

Rešeršné materiály  z dvoch zborníkov konferencii o Technických pamiatkach Hodruše-Hámrov z roku 1993 a 1997   

Text a súčasné dokumentačné foto je autorským dielom Ing. Karstena Ivana z 1 Januára 2015, publikované 5.1.2015 Je možné použiť ho ako podklad pre ďalšie výskumy, ale nie je možné vydávať ho za svoje vlastné dielo.