Málo známe tajchy v Hodrušskej doline (1) Dolný Jalšovský tajšok

Dolný tajch v Jalšovej doline

Pokladám za možné, že záujemcovia o málo známe tajchy si už prečítali môj starší článok o zaniknutých tajchoch v Jalšovej doline, na rozhraní katastrov Dolných Hámrov a Banskej Hodruše. Napísaný bol v roku 2009 a zverejnený niekedy v roku 2010.

Tak na tento článok radšej zabudnite.

Vychádza totiž z niektorých chybných a nie celkom podložených údajov. V tej dobe pred 6 rokmi som ešte nemal tie možnosti ako dnes, o presnej GPS stanici ktorá funguje aj v lese som mohol len snívať, a mapy ŠÚBA ešte neboli digitalizované. 

Prehŕňanie sa papierovými mapami by bolo znamenalo tisíce slepých uličiek bádania a spotrebu obrovského množstva času, ktorý som nemal.

Ani tento revidovaný spis si nerobí nárok na neomylnosť, je možné, že bude tiež  opäť neskôr revidovaný.

Nepokladám za tajšok a tajch každú zasutenú plošinu v doline, preto že mnoho z nich má prozaický bágrovaný pôvod - napríklad na manipuláciu a skládky s vyťaženým drevom. 

Ak má byť stratený zabudnutý tajch regulérnym tajchom, musí byť zanesený na nejakom kartografickom podklade - teda mape. 

Dolný Jalšovský tajšok na mape je.   

Zatiaľ viem o jednej mape, kde je Dolný Jalšovský tajch vyznačený. 

Jalšovská dolina zachytená na vojenskej mape z druhého vojenského mapovania (1819 - 1869). Je v hornom strede výrezu

Na mape Mateja Zipsera z roku 1747: Grundriess Der gantzen Schemnitzer Revier tajch nie je nakreslený. Zrejme v tej dobe ešte neexistoval. Horný jalšovský prívodný jarok však už stál. Ten však zase nie je nakreslený na mape z 2. vojenského mapovania

Jalšovský potok (Erlenbach) bol po dlhé stáročia hranicou nielen katastrov týchto kedysi samostatných obcí, ale donedávna zároveň aj hranicou žúp (Tekovskej a Hontianskej) aj arcibiskupstiev (Bystrického a Trnavského). Bol pomyselnou nárazníkovou zónou medzi odvekými súpermi o bohatstvo hor: Štiavnicou a žarnovickými Dóczyovcami.

Jelšová či Jalšovská dolina (Erlengrund, niekedy aj Erleingrund) patrí k dlhým bočným dolinám odbočujúcim od hlavnej východozápadnej Hodrušsko-Hámorskej doliny v severojužnom smere. Prírodné sily vody, zvetrávania a mrazu ju vyhlodali v dĺžke 3,5 km vlastne medzi dvojicou hlavných žíl západného okraja zrudnenia – žilami Schopfer a Colloredo-Melango. Povodie Jalšového potoka má zbernú plochu viac ako 3,6 km² . 

Nebudem Vás zaťažovať menovaním všetkých rudných žíl v okolí Jalšovej doliny. Postačí si zapamätať, že od vyústenia Jalšovej doliny pri šachtách Mayer po pravej strane doliny proti prúdu potoka beží stále hlavná žila Schöpfer a pri nej od nepamäti dobývané pásmo metasomatických železných rúd Čelín západ , tiahnúce sa až ku Kerlingu. O ťažbe železných rúd v Hodruši som pojednal v inej kapitole tohto blogu.

Jalšová dolina a jej baníctvo sa po skončení dobývania a spracovania železa v druhej polovici 17 storočia spája najmä s Gerambovcami a ich bohatými baňami. Hrubá žila Schöpfer (Stvoriteľ) s odžilkom Ján Krstiteľ a Ján Nepomuk bola baníkom známa od nepamäti. Na povrchu a do hĺbky niekoľkých siah pod ním sa však javila ako kompaktný kremeň so slabým strieborným zrudnením, ktoré až do zavedenia trhacích prác čiernym prachom od roku 1682 prakticky nebolo možné dobývať, ani riadne spracovať kým ku nám neboli rozšírené tzv. mokré stupy od 16 storočia.

V stredoveku však baníci ešte nemohli tušiť, že žila Schopfer je vo väčšej hĺbke hrubá miestami aj viac ako 5 - 10 siah, extrémne až 20 siah, a že je hlbšie väčšinou vyvinutá (ako niektoré typické žily v Hodruši) v podobe silne pórovitej kremitej hmoty pripomínajúcej pemzu, ktorá sa dá normálne kopať čakanom aj bez použitia strelných prác.  

Pre svoju zdanlivú tvrdosť, zdanlivú nevýnosnosť a malú mocnosť zostala žila Schöpfer prakticky nezasiahnutá banskými prácami až do prvej štvrtiny 18 storočia.

 Ján Jozef Geramb,  a na základe jeho závetu tiež neskôr založená Gerambovská spoločnosť (1754) však vytušili jej potenciál, a okrem baní pod Štiavnickým Glanzenbergom (a mnohých iných menších baní v Štiavnických Vrchoch a na iných miestach dnešného Slovenska)  sa v Hodruši sústredila Gerambovská Banská Únia –GBÚ- na toto prakticky nedotknuté ložisko. Výnimka v podobe starej Anton štôlne len potvrdzuje toto pravidlo.

Erb Ján-Jozef Gerambovskej Únie 1752 Súčasťou erbu je lev a šesťlistá ruža, ktorá je dodnes znakom Sandrik-u

Ešte pred založením GBÚ v roku 1748 kupuje Ján-Jozef Geramb dedičnú štolňu Dolná Schopfer. Nie je známe či, a v akej dĺžke bola v dobe kúpy zarazená, isté je však, že v roku 1764 sa v Zlatej Knihe Baníckej spomína ako vyrazená po šachticu Alžbeta, (včítane nej), čo je 270 metrov od ústia, konštatuje sa však, že  je tu 2 siahy mocná žila, ale ruda nie je bilančná. To sa však s pokrokom novších technológii úpravy rúd čoskoro zmenilo.

Už o 50 rokov neskôr bola až po úroveň 2. obzoru Ján Krstiteľ vydobytá rozsiahla baňa GBÚ bohatá na stupné rudy. Získaný kapitál Gerambovská rodina reinvestovala, skupovali podiely ostatných súkromných ťažiarstiev na žile Schopfer (Ján Nepomucký z roku 1778), tiež na žilách Štefan, Anton. V roku 1881 sa GBÚ  definitívne zmocnila celej bane Schopfer včítane kúpy strategického ťažiarstva Ján Krstiteľ a Ján Nepomuk ktoré kúpila ešte v roku 1879 od Banského eráru za 2000 zlatých včítane súboru budov. Zároveň GBÚ skúpili nemovitosti a ovládli riadenie  ďalších baní v okolí Jalšovej doliny.

GBÚ bola pokroková a vždy investovala okrem moderných baníckych/úpravníckych technológii aj do cirkvi (kostoly v Dolných Hámroch, na Piargu, a inde) a stavala  verejné budovy aj banícke nemocnice. Koncom 19. Storočia postavila na vtedajšie pomery veľkú továreň na olovené výrobky pri Banskej Belej. Olovo pochádzalo z baní okolo štiavnickej Michal šachty na žile Špitáler a baní Mohr. Postavili aj najväčšiu továreň na striebro v Rakúsko-Uhorsku a celej Európe– slávny Sandrik v Dolných Hámroch, aby mohli striebro zo Schőpfer žily a iných baní spracovať na tovar s vyššou pridanou hodnotou.  

Keď potrebovala GBÚ vodu pre svoje banské a úpravnícke prevádzky, neváhala stavať menšie tajchy, ako sú Jalšovské, ale aj v Štiavnici - Michalšachtovné tajšíky alebo tajšok pri dedičnej Cherubín štôlni. Gerambovcov podozrievam aj zo stavby tajšíku pod Pátrovským kopcom pri dnešnom sídlisku Drieňová  

Pravdepodobne GBÚ financovala stavbu kaplnky pri Dolnej Schopfer štôlni niekedy v druhej polovici 18 storočia, ktorú  potom v roku 1842 prestavala na klasicistický kostolík a dali ju znovu vysvätiť. Oproti kostolíku stávala od 18 storočia budova správy ťažiarstva, ktorú po zahájení stavby Sandriku prestavali na stále sídlo GBÚ v Hodruši spolu s čeľadníkom,  stajňami, hospodárskymi budovami v okolí.

Sídlil v nej rytier Róbert von Berks, správca GBÚ,  a dochádzal denne na koči do továrne Sandrik postavenej v rekordnom čase od 12.5. 1895 (základný kameň) do 2.12.1895 (spustenie do prevádzky).

Veľké investíce do nového kostola v Dolných Hámroch (1892-1894) novej parnej úpravne na Pľaci v Dolných Hámroch (1891), do elektrárne pre baňu Schopfer (pred 1894) ako aj do nových závodov – Olovenej (1894) a Striebornej (1895) továrne v dobe pred krízou cien drahých kovov GBÚ v nepriaznivej dobe nezvládla.
V roku 1893 Rakúsko-uhorská monarchia odmietla preberať od GBÚ ročne cca 50 ton striebra na mince, čo bolo vlastne hlavnou pohnútkou na núdzové založenie Sandrik-u.  

Fatálny pokles cien striebra v začiatku 20 storočia však zdevalvoval majetok a hlavne príjmy GBÚ za drahé kovy natoľko, že GBÚ musela v roku 1906 vyhlásiť bankrot, a jej banského majetku sa zmocnil kráľovsko cisársky erár.  Továrne Gerambovcov si rozdelili tie banky, od ktorých mali v GBÚ úvery.   

Od doby prevzatia bane Schőpfer erárom táto viac-menej už len živorila a ako-tak prežívala.
Pravda je, že vojnové udalosti I. a II. svetovej vojny na prosperite nepridali nikomu.
Ale možno je to ďalší dôkaz, že štát je vždy horším hospodárom ako súkromník.

 Po prevzatí bane Schőpfer štátni správcovia štátnemu eráru tvrdili, že baňa bola už vyrabovaná. 
Položme si zásadnú otázku:
Načo by GBÚ stavala novú úpravňu a spracovateľský závod na striebro keby naozaj bola Schopferka vyrabovaná?! To nejako nesedí!  

Vráťme sa do Jalšovej doliny v dobe, keď dobývanie a spracovanie striebra a zlata ešte kvitlo.

Najneskôr v uvedenom roku 1842 prestavby kaplnky na kostolík už bola spodná hrana haldy štôlne Dolná Schopfer spevnená trojstupňovitým operným múrom vysokým 8 metrov s priebežne (s rozširovaním haldy) budovanou vodnou štolňou, aby sa halda pôsobením vody a živlov viac nerozvoľňovala a nesadala, preto že pohyby haldy by porušili kostolík a budovy pôvodne postavené okolo neho.

Pod operným múrom a vedľa cesty je zreteľne viditeľná depresia – rovienka, široká 20 m dlhá 100 m ktorá sa potom opäť prehupne na hrane bývalej hrádze do pomerne strmo klesajúcej Jalšovej doliny.

Pohľad na plochu zátopy Dolného Jalšovského tajchu v smere od bývalej hrádze ku koncu tajchu s operným múrom haldy Dolnej Schöpfer štôlne 

V staršom pôvodnom článku som uvádzal že z ľavej – západnej strany svahu Včelína , spod starej železnej bane sa pripája prívodný jarok, ktorý na jar a počas daždivých období pomáhal plniť tajšok. Mýlil som sa.

Meranie pomocou GPS ukázalo, že jarok od Jalšovského dolného tajšíku neustále pozvoľna klesá, aj keď to je okom kvôli lesnému terénu ťažko pozorovateľné.

Jedná sa teda o jarok nie zberný, ale prívodný, ktorý viedol vodu z dnového výpustu tajšíku smerom na druhý obzor Ján Krstiteľ bane Schopfer. 

To znamená, že hrádza mohla byť vyššia, preto že regulačný , zrejme dnový výpustný objekt tajšíku musel byť v nadmorskej výške  395 mnm, čo by znamenalo, že koruna hrádze tajšíku mohla byť vo výške 400 - 402 mnm (+ 4 až 6 metrov)

Pohľad na Dolný Jalšovský tajch smerom k bývalej hrádzi, ktorej poloha je naznačená modrými linkami. Za ňou doľava odbočuje v teréne horný náhonný jarok 

Dnes je v „chvoste“ bývalého Dolného Jalšovského tajchu terén viditeľne vyšší, a mohlo by sa teda zdať, že tajšík bol kratší, tak do 40 metrov.  Materiál dnes už rozvlečený pôsobením vody a mrazu však z väčšej časti pochádza z „panického“ bágrovania odtoku pri lokálnej jarnej povodni z prudko sa topiaceho snehu v roku 1998, keď bola vodná štôlňa pod haldou zavalená a voda z rozsiahleho povodia Jalšovského potoka sa hrnula do chalúp, kostolíka aj Dolnej Schopfer štolne. Z menšej časti je dnes terén v zadnej časti bývalého tajchu navýšený aj storočným usádzaním jemných potočných sedimentov z vody za výtokom vodnej štolne, ktorá je od roku 2002 opäť obnovená združením Kerling.

Ak uvažujeme, že tajch bol v 19 storočí „vyprataný“ – teda vyčistený od nánosov,  od hrádze po operný múr by mal tajšok dĺžku 90 m  a šírku do 25 m.  To by znamenalo pri priemernej hĺbke vody 2 metre zádrž vody hrubým odhadom 4500 – 5000 m³. S každým zväčšením hĺbky o 1 ďalší meter by pribudlo ďalších  2250 m³ vody. Buďme realisti, a predpokladajme, že voda nebola hlbšia ako 2- 3 metre, v čase stavby tajchu bol Jalšový potok ešte dosť vodnatý. 

Voda z tajchu sa mohla vypúšťať teda buď do horného prívodného jarku -Planierungu, alebo smerom na pôvodné koryto potoka.

Horný náhonný jarok je dlhý 851 m, končí sa na východe žily Schopfer v nadmorskej výške 375 metrov, teda jeho koniec je o 20 metrov nižšie ako jeho začiatok.

Horný náhonný jarok v dnešnej podobe. Pohľad smerom k Mayer šachtám

Tento jarok je zachytený na mape Mathiasa Zipsera z roku 1747, v mape je však chyba, preto že mapa ho zobrazuje ako keby bol prepojený s prívodným jarkom od Hodrušského potoka, ktorý tiež existuje dodnes, a ako hlavný prívod vody pre súčasnú flotačnú úpravňu sa používal do roku 2013. Tu je výrez z mapy

Výrez zo Zipserovej mapy 1747 Horný Jalšovský Jarok vyznačený modrou farbou v ľavej časti sa odpútava od potoka pod Erlengrundter Eisenbergwerk , teda Jalšovskou železnou baňou. Sprava k Johanni štôlniam prichádza o 36 metrov nižšie položený Hutný  potočný jarok. Vľavo dole sa spájajú za modrými stupami a pokračujú jarkom k Maria Himmelfahrt šachte na Kyslej.

 V skutočnosti je medzi týmito dvomi jarkami- horným Jalšovským a spodným (Hutným) jarkom výškový rozdiel 37 metrov, a ak boli niekedy prepojené, tak len potrubím alebo drevenými štompami - žľabmi.
Keďže Zipser na mape v roku 1747 Dolný Jalšovský tajšok neznačí, mám za to, že v tej dobe ešte neexistoval, a Horný Jalšovský prívodný jarok bol napájaný priamo Jalšovským potokom. Jeho účelom bolo v 18. storočí zrejme posiľňovanie prietoku spodného (Hutného) jarku pre tamojšiu -tiež vyznačenú stupu - preto že časť vody pôvodne spotrebovala stará taviaca huta nad prekopom Ján. Voda  hute slúžila na pohon dúchacích mechov.

Z koryta Jalšovského potoka na dne doliny sa cca. 300 m pod bývalou hrádzou Dolného jalšovského tajšíku odráža ďalší prívodný jarok, a beží po svahu paralelne s Horným prívodným jarkom , len o 14 výškových metrov nižšie, končí na rovnakom mieste ako Horný jarok. Dolný však končí na vodojeme vo výške 361 m.n.m. Zvyšky vodojemu -rezervoáru postaveného v strmom svahu majú rozmery cca. 3x4 m. Pri úrovni hladiny vo výške 1 meter by teda rezervoár mal objem 12 m³.  Rezervoár plnil úlohu vyrovnávacej nádrže pre vodný stroj alebo stroje. 

Poloha Dolného Hodrušského tajchu v Jalšovej doline nad Dolným Hodrušským závodom. Modrá linka je línia Jalšovského potoka, Červená linka je priebeh horného náhonného jarku, pod ním je žltá linka nižšieho dolného  náhonného jarku.  

Horný prívodný jarok sa pôvodne zrejme končil lapačom piesku (záchytná jama) s česlom  na zachytenie listov a konárikov, a voda bola zvedená priamo do liatinových rúr prívodu vodostĺpcového stroja. 

Koniec horného prívodného jarku na povrchovom východe žily Schopfer-Ján Krstiteľ. ďalej nepokračuje

Spodný prívodný jarok sa končil vodojemom. Tu sa dostávame k otázke ktorý z dvojice prívodných jarkov je starší.

Dolnohodrušský banský závod s úpravňou na snímke z 20tich rokov 20 storočia Múry vodojemu na dolnom náhonnom jarku sú označené červenou šípkou 

Na základe doterajších poznatkov zapísaných vyššie som toho názoru, že horný prívodný jarok je starší, minimálne spred roku 1747 

Neskôr sa ukázalo, že tlak vody už nie je podstatný, ale dôležitá je zásoba vody vo vyrovnávacom vodojeme v podzemí , čím sa stal horný jalšovský jarok zbytočným, a ťažiarstvo, ktoré celý systém vybudovalo, horný prívodný jarok prestalo používať.  

Spodný jarok je teda zrejme mladší. Tajchom sa dali regulovať prietoky v oboch jarkoch, ale horný jarok sa neskôr nepoužíval.

Pozostatky budovy vodojemu na dolnom náhonnom jarku. Stav na jar 2015

Teraz sa dostávame ku kardinálnej otázke ktorú by sme si mali položiť pri každom málo známom tajchu, o ktorom je nedostatok /alebo žiadne/ záznamov v archívoch:

Kto, kedy a prečo Dolný Jalšovský tajšok vybudoval, a kedy sa tamojší vodný systém prestal používať?

Poďme na problematiku postupne a logicky: 

Na dne hlavnej Hodrušskej doliny sa žila Schopfer javila prospektorom ako DVE žily , preto že 250 siah od povrchu Hodrušskej doliny sa náhle rozdvojuje ako hadí jazyk, a na povrchu sú ako keby dve žily, vzdialené od seba dve stovky metrov. 
Niekedy v prvej polovici 18. storočia boli preto Banským súdom pridelené DVA banské údely: jeden na žilu Ján Krstiteľ (dnešné ústie 2 obzoru Dolného Hodrušského Banského Závodu) a druhý na žilu Ján Nepomucký (ústie bývalej štolne v Jalšovej doline  ktorého portál už zanikol a je zastavaný domami nad dvorom dnešnej úpravne)

Obe žily sa však po 500 metroch na úrovni Baptista obzoru zbiehajú do jednej mocnej žily Schopfer. Okrem toho sa pri rozštiepení žily Schopfer v podzemí vyskytli ešte odžilky  Nadložná a Kolmá žila. 

Razenie a dobývanie na „žile“ Ján Nepomucký bolo pred rokom 1778 ťažiarstvom opustené, a tak susedné ťažiarstvo Ján Krstiteľ v roku 1778 požiadalo úspešne o pridelenie jej poľa. V tom čase už bolo známe , že v 250 siahach (500 m) od ústia Baptista sa oba odžilky a teda aj štôlne po nich razené zbiehajú do jednej žily. 

Spojené polia Ján siahali len po  hranicu 250 banských siah, teda 500 metrov od ústia oboch štôlní, ďalej na sever po spojenej žile Schopfer patrilo dobývacie pole ťažiarstvu Schőpfer vo vlastníctve rodiny Geramb a neskôr GBÚ. 

Z vtedy známej zrudnenej časti žily Schöpfer v dĺžke 1500 metrov vlastnilo teda ťažiarstvo Ján úvodných 500 metrov žily, a zvyšných 1000 metrov vlastnila GBÚ. Neskôr sa ukázalo že v hĺbke zrudnenie pokračuje až 3 km na sever.  

Tento status quo  dvojice banských polí na jednej žilnej štruktúre viedol nakoniec k tomu, že GBÚ bola pri rozvoji svojej bane po prepojení svojho 2 obzoru s 2 obzorom Ján spoločným užívateľom prekopu Ján Krstiteľ pre odvodňovanie, vetranie a dopravu rudy. 

Ťažiarstvo spojených Ján polí malo v rokoch 1821 – 1850 slušný zisk 15 tisíc zlatých, čo bol obrovský objem peňazí. V tom čase už však boli všetky žily ťažiarstva Ján smerom k povrchu vyrúbané a toto ťažiarstvo sa muselo voľky-nevoľky púšťať do ťažšieho (a drahšieho kvôli čerpaniu, doprave a vetraniu) dobývania v hĺbke pod 2. obzorom.

 Preto pri severnom konci svojho poľa 300 metrov za spojením odžilkov Ján Nepomuk a Krstiteľ – začali niekedy v prvej štvrtine 19 storočia hĺbiť po žile úpadnú šachtu – dnes nazývanú Prvou zvážnou. Žilovina tu bola v hĺbke rôznych kvalít, a tak podľa výkazov banského súdu v roku 1865 vyrobilo  ťažiarstvo Ján 308, 6 kg zlatostriebra (pri pomere striebra ku zlatu 100: 1).

 V tej dobe už mali do hĺbky pod úroveň Ján štôlní vyrazených 6 obzorov, pričom ten najhlbší bol cca 30 metrov pod úrovňou Voznickej dedičnej štolne. Neskôr narazili na bohatší rudný stĺp a napríklad v roku 1867 vyrobilo ťažiarstvo Ján cca 900 kg zlatostriebra 

Výrez pôdorysu južnej časti bane Schopfer s ústím Ján Baptista prekopu. Prvá zvážna v 500 metroch je označená červenou šípkou

. Ťažiarstvo GBÚ malo vzhľadom na svoj väčší úsek žily Schöpfer v rovnakom čase niekoľkonásobne vyššie ťažby . Napríklad v období 1880 – 1906 vyrobili na Schopferke a ostatných baniach celkom 105 ton zlatostriebra. 

Na dostatočné objemy rudy vyťahovanej z hĺbky muselo ťažiarstvo Ján investovať do ťažného zariadenia, ktoré by dokázalo vytiahnuť mnoho vozíkov rúbaniny z hlbších obzorov. Literatúra uvádza, že pri Prvej zvážnej bol nainštalovaný „vodostĺpcový gápeľ“ bližšie neurčeného typu na úrovni štolne Ján Krstiteľ v 500 metroch od ústia.

Až do roku 1831 štiavnickí svetoznámi konštruktéri konštruovali vodnostĺpcové stroje , ktoré vykonávali len priamočiary pohyb, dali sa teda nimi „len“ čerpať  vody. V roku 1831 štiavnický profesor Schittko z Bergakadémie skonštruoval prvý typ ťažného stroja ktorý prevádzal energiu tlakovej vody na točivý pohyb a teda bol to prvý použiteľný  ťažný stroj na vodu bez potreby výroby rozmerného vodného kolesa.  Schittkov mechanik Ján Adriáni prvý takýto funkčný stroj osadil v roku 1832 v šachte Ondrej, kde  fungoval so spádom tlakovej vody 142 metrov (viď blog o Ondrej šachte) .

Myslím, že sa možem oprávnene domnievať, že po úspechu Ondrejšachtovného „vodného gápľa“ investovalo ťažiarstvo Ján do kúpy podobného stroja nad Prvú zvážnu v Schopferke niekedy v rokoch 1833 – 1836. 

Možno ste si položili otázku, prečo materiál neťažili Mayer I.(- vtedy Rudolf) šachtou.
Na ťažbu materiálu na povrch s pomocou vodného kolesa neďalekej šachty Mayer sa súkromné ťažiarstvo Ján nemohlo spoliehať, preto že Mayerka patrila kráľovskému eráru, a k prepojeniu čelieb dnešnej Voznickej dedičnej štôlne s Mayerkou došlo až v rokoch 1827 – 1830. Potom sa Mayer šachta používala ako vývozná šachta pre erárne bane  na žilách Colloredo a Melango.
Súkromné bane na Schopferke jednoducho nemohli využívať dopravnú kapacitu Mayer šachty s výnimkou nebezpečenstva.

Nepochybujem o tom, že ťažiarstvo Ján sa napojilo na VDŠ hneď ako to bolo možné. To prinieslo významné úspory na drahom čerpaní, preto že banská voda už mohla odtekať samospádom. Tak sa bane na Schöpfer žile stali vlastne prvými „zákazníkmi“ novo vyrazenej  Dedičnej štôlne cisára Jozefa II (VDŠ).

Vodostĺpcový stroj však potrebuje na prevádzku tlakovú vodu. Najbližším miestom, kde sa dal pri Schopfer žile získať voľný spád a prietok, bola Jalšová dolina. Od konca horného Jalšovského jarku popísaného vyššie, po úroveň Ján Krstiteľ štôlnianskeho 2. obzoru je  výškový rozdiel 37 metrov. Stroj teda mohol pracovať s vodným tlakom 3,6 atmosféry.  Využili preto skôr vybudovaný Horný jarok pre účely prívodu vody pre tento "vodný gápeľ". Prívodné potrubie od Horného Jalšovského jarku po stroj muselo mať dĺžku okolo 600 metrov. Zdá sa  že vodnostĺpcový stroj na vyťahovanie hornín z hĺbky sa pri prevádzke veľmi neosvedčil (možno kvôli relatívne nízkemu tlaku vody). Bol demontovaný v roku 1858, cca. po 20 rokoch prevádzky , a nahradil ho podzemný konský gápeĺ konštrukcie Kachelmann. Je to TEN gápeľ, ktorý je dnes vystavovaný v podzemí Banského Skanzenu SBM ako veľká vzácnosť. 

Možno sa to nezdá, ale aj konský gápeľ potreboval na šetrenie konských síl vodu, ktorú používal ako protiváhu pri vyťahovaní vozíkov rúbaniny zo 102 metrovej hĺbky. Voda však už nemusela byť tlaková, ani veľmi čistá, stačila voľne tečúca voda z potrubia. Preto bolo lepšie vybudovať od Jalšovského potoka nižšie položený Dolný jalšovský jarok s akumulačným rezervoárom. 

Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že Dolný Jalšovský tajch aj s využitím staršieho existujúceho Horného Jalšovského jarku vybudovalo niekedy v tridsiatich rokoch 19 storočia ťažiarstvo štôlní Ján Baptista a Ján Nepomuk.

Je možné, že finančne pri stavbe tohoto vodohospodárskeho systému participovala aj GBÚ, ktorá v tom čase už zrejme vlastnila významný podiel akcii ťažiarstva Ján, ktoré skupovala v rokoch, keď sa ťažiarstvu Ján menej darilo.

GBÚ definitívne ovládlo ťažiarstvo štôlní Ján v roku 1879 a v nasledujúcom roku ho zlúčilo so svojimi pracoviskami do Bane Schöpfer. Zrejme v tej dobe odstavila GBÚ  aj Prvú zvážnu z bežnej prevádzky, ale ponechala si konský gápeľ na Prvej zvážnej ako rezervu pre ťažbu v prípade poruchy na svojej Druhej (fáracej) zvážnej aj Hlavnej zvážnej, vybudovanej na tom istom obzore, ale v 1300 metroch od ústia. Pôvodne bola zrejme vybavená konským gápľom (už štvrtým v poradí va tejto bani), strojovňa bola postavená v marci 1892.

V roku 1894 do jej strojovne osadila GBU elektrický ťažný vrátok, ktorý si tiež pomáhal pri vyťahovaní plných vozov z hĺbky vodnou protiváhou  Keď hmotnosť vody v špeciálnej kolesovej nádobe na protilane pomohla elektrickému vrátku vytiahnuť vozík s horninou až hore, jednoducho sa na spodnej úvrati dráhy vypustila a voda odtiekla do Voznickej dedičnej štôlne. Ovšem prívod vody k zadnej Hlavnej zvážni už nefungoval cez Jalšovský systém Dolného tajchu a jarkov, preto že prívodné potrubie išlo cez Starú Anton štôlňu vypratanú 1897 kde bol Jalšovský potok ešte výdatný, a na úrovni 2. obzoru v podzemí  Schopfer štôlne GBÚ vybudovala podzemný rezervoár – zásobný bazén na vodu .



„Vodný gápeľ“ – vodostĺpcový stroj demontovaný v roku 1858 od Prvej zvážnej bol podľa všetkého premiestnený o 4 obzory nižšie, na úroveň 5 obzoru VDŠ, kde sa zahajovalo hĺbenie Slepej  kolmej šachty ktorá otvárala zásoby hlboko pod VDŠ. Tu  mal prívod vody – ak potrubie plnili na 2 obzore -  tlak 10 atmosfér a teda aj stroj mohol podávať podstatne vyšší výkon.

 Ing Kladivík uvádza že vodný gápeľ neskor nahradila turbína s vodorovnou osou. V 20 tich rokoch bola v Hodruši odfotená turbína systému Girard. Ako motor ťažného stroja pri Slepej šachte teda na 5 obzore slúžila zrejme ona, preto že má vodorovnú os. To sme sa však už dostali do doby, keď Dolný Jalšovský tajch už desiatky rokov neexistoval.  

Girardova turbína na Dolnom Hodrušskom závode.

Zánik využívania Dolného Jalšovského tajchu a jeho prívodných jarkov na pôvodné účely teda na základe vyššie uvedených nepriamych dokazov predpokladám okolo roku 1880. 

Tajch samotný však možno ešte pár rokov vydržal – keď GBÚ prispôsobilo staršiu budovu správy ťažiarstva Dolná Schopfer na byt pre rytiera Berksa, súčasťou domu boli aj dva vyhliadkové altánky z jednej a druhej strany „chvosta“ Dolného Jalšovského tajšíku. Na jednej altánkovej plošinke dnes stojí drevená latrínka pri kostolíku.  Logika hovorí, že altánky nevybudovali na to, aby sa Berks a jeho hostia pozerali na šachorie či blatistú jamu vypusteného tajchu, ako sa v nej mechria žaby.

 Tajšok začal pravdepodobne nejakú dobu plniť ozdobnú funkciu, je možné že na ňom boli lekná, alebo labute. Prelom storočí  a pokles prietoku Jalšovského potoka spečatil osud Dolného Jalšovského tajchu definitívne, a tento bol zrejme koncom 19 storočia ako nepotrebný vypustený.

Vzácna fotka Berksovho domu v čase, keď už bol Dolný tajšík vypustený - okolo roku 1900. Ak sa dobre pozriete pod budovou stojí koč s bielymi koňami, ktorým Robert von Berks dochádzal do Sandriku. Medzi lipami je malá klopačka. Väčšina budov na snímke dnes už nestojí.

Podľa zachovaného obrázku Berksovho domu vysušené dno tajšíku po jeho zrušení vysadili ovocnými stromčekmi. Hrádzu zrejme rozobrali kvoli zabezpečenie voľného prietoku Jalšovského potoka, aby nehrozilo roztrhnutie pri nejakej náhlej prietrži mračien v hornej časti Jalšovej doliny , ktoré by vytopilo osídlenie Jalšovej pod tajchom.

Berksov dom stál  aj po krachu GBÚ ešte pol storočia ,  po roku 1960 budovu  „vybývali“ v časoch socializmu miestni asociáli, následne bol v 70tich rokoch 20 storočia pre celkovú schátralosť asanovaný. Dnes sú z neho zreteľné len základy. Škoda ho, bol by z neho perfektný penzión v tichej lokalite.

S postupom poddolovania Jalšovej doliny sa vodnatosť Jalšovského potoka v spodnej tretine doliny znižovala, a dnes už potok od kostolíka nižšie máva veľmi málo vody. Voda si našla komunikačné pukliny do banských diel, a v súčasnosti je od Novej Anton štôlne  nižšie po väčšinu roka potok suchý, hoci v horných dvoch tretinách trojkilometrového toku tečie normálne. Voda dnes jednoducho tajnými cestičkami cez náplavy a banským podzemím steká do Voznickej dedičnej štôlne a potom do Hrona miesto do hodrušského potoka. Je možné, že aj úbytok prietoku Jalšovského potoka (jeho sezónne vysychanie)  významne ovplyvnilo zrušenie tohto tajšíku. Ako rezervoár vody slúžil teda pravdepodobne len necelých 70 rokov, s nástupom elektriny a rapídnych zmien vybavenia bane Schopfer sa stal nepotrebným.

Doslov:

 Dolný Jalšovský tajch napustený vodou si podľa vedomosti autora nikto z Hodrušanov nepamätá. Nateraz nie sú známe ani jeho fotografie z obdobia, keď ešte mal vodu. O jeho existencii však jasne svedčí plošina jeho zátopy, a systém dvojice prívodných jarkov vody k Schopferke v doline. Autor nemá zatiaľ k dispozícii priamy dôkaz, že na Prvej zvážnej šachte bol osadený vodostĺpcový ťažný stroj Schittkovej- Adriániho konštrukcie, neskôr pravdepodobne premiestnený na 5 obzor. Dostupné pramene uvádzajú len „vodný gápeľ “ Iná podobná konštrukcia však v danej dobe zrejme nebola k dispozícii, Girardova turbína bola v podzemí Schopfer štôlne zabudovaná oveľa neskoršie.  Termíny vybudovania a účelu funkcie vodohospodárskeho systému sú autorom odvodené odhady z dostupných útržkovitých informácii, avšak logicky zapadajú do známych dát.

Ak sa mýlim, prepáčte.          

V príspevku stále hovorím o Jalšovskom tajchu s prívlastkom Dolný. To logicky znamená, že bol aj nejaký Stredný, prípadne Horný Jalšovský tajšok. O nich však nabudúce.

PPS: V odbornej literatúre sú rozšírené zmätky a omyly okolo označovania jednotlivých  štôlní bane Schöpfer. Aby bolo raz a navždy jasné:

• Pri Baníckom kostolíku v Jalšovej je Štôlňa Dolný Schöpfer -Stvoriteľ (1 obzor) V nadpraží  portálu je kópia sochy Krista Stvoriteľa- Salvatora Mundi . Prívlastok Dolná má preto, že 50 metrov nad ňou je ešte Horná Schöpfer Štôlňa, dnes úplne zlikvidovaná a zavalená
• Pri budovách Dolného Hodrušského banského závodu je štôlňa Ján Krstiteľ (Baptista), (2. obzor) V nadpraží portálu tejto štôlne je socha Jána Nepomuckého z rovnomennej zrušenej štôlne Dolný Ján Nepomuk, ktorú tam zrejme premiestnili ešte majitelia ťažiarstva Ján. Okrem Dolnej Nepomuk štôlne existovala aj Horná Ján Nepomuk štôlňa, vzdialená od Dolnej viac ako kilometer
• Čo sa stalo so súsoším Jána Krstiteľa s Kristom, to nevieme. Možno sochárske dielo zničil padajúci strom nad portálom Ján Baptista, preto že nebolo osadené v nike. Vieme ako vyzerala. Nie je to ani jedno zo zachovalých súsoší Jána Krstiteľa s Kristom v Hodruši- Hámroch    

K.Ivan, OZ Kerling 15-20 Jún 2015

.......................................................................................................................................................

Blog je duševným vlastníctvom autora. Je možné použiť ho ako základ pre ďalší výskum, citovať ho, šírit internetové linky a podobne . Nie je možné vydávať ho za vlastné dielo. Pokiaĺ by niekto mal prianie použiť článok alebo jeho časť v tlačených médiách, nech si požiada o písomný súhlas autora na mailovej adrese hodrusaphotozavinacgmailbodkacom Ďakujem za pochopenie

Použité skratky:
GBU – Geerambische Bergbau Union – Gerambovská Banská Únia
VDŠ -  Voznická Dedičná Štôlňa alebo Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.

Použitá literatúra:

- Belius Mathias : Notitia hungariae Novae.... vyd. 1717 Viedeň, elektronický sken na Digital Library

- Mgr. Lucia Krchnáková Ing. Eugen Kladivík CSc.: Energetické zdroje vodnostĺpcových strojov na šachtách Ondrej A Žigmund v Banskej Štiavnici Bevex – Banský Výskum Spravodaj 2-4 /2003

- Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre, vyd. Aprint Žiar nad Hronom2005, ISBN 80-968914-5-6

- Ing. Vít Priesol: Reminiscencie Hodruša-Hámre, vyd. Aprint Žiar nad Hronom 2010, bez ISBN

- Ing. Eugen Kladivík CSc.: Využívanie vodných nádrží v banskoštiavnickom rudnom revíre na priemyselné účely v 1. Polovici 20 storočia,  Bevex – Banský Výskum Spravodaj 2-4 /2003 

- Ing. M. Durbák a kolektív: Sprievodca po technických pamiatkach B. Štiavnice a okolia, Vyd. Štúdio Harmony B. Bystrica pre mesto Štiavnica ISBN 80 – 968547- 4-7

- Hlavná banská kniha bane Rozália , rukopis, do roku 1970 A WEISS, nepublikované, archív autora.

-  Ing. Eugen Kladivík CSc. : Odvodňovanie Hodrušských baní do roku 1918, Spravodaj Banského Výskumu Prievidza č. 3-5/97 , Vyd.  Bevex 1998

- Ing. Milan Hock CSc. : Technický rozvoj Hodrušského baníctva v minulosti, Spravodaj BV 2-3/2000 vyd. Bevex 2000

Zlatá Kniha Banícka, vyd. 1981

Mapa Mathias Zipser 1747: Grundriess Der gantzen Schemnitzer Revier sambt denen...., z internetu na portáli Staré mapy, Mollova sbírka, Zbierka starých máp Uhorsko. Taktiež mi z tohto prameňa nie je známe číslo fondu HKG, za čo sa ŠÚBA ospravedlňujem

Mapa bane Schöpfer r 1880, nesignovaná, maďarská kópia nemeckého originálu na priesvitke, archív autora

Obrázky sú autorskými dielami s copyrightom autorov uvedených v popisoch