Menej známe a neznáme tajchy Vyhnianskej doliny (2) -Unverzagtský tajšok v Hodruške

Menej známe a neznáme tajchy Vyhnianskej doliny (2) -Unverzagtský tajšok v Hodruške

Dnes sa považuje za všeobecne vžitú „pravdu“ že tajchy takzvanej vyhnianskej skupiny vodohospodárskej sústavy sú tri:  Rozgrund, Bančiansky (Hofferštolniansky) a zaniknutý tajch vybudovaný Kachelmannovsku strojárňou vo Vyhnianskej bočnej doline Rudno.

Musím všetkých čitateľov vyviesť z omylu, preto že to nie je pravda.

Zachovali sa nám tri nádrže  naplnené vodou, ale tým tretím je Tajšok pri Ján Jozef šachte, ktorý je zo zavodnených najmladší. 
V skutočnosti bolo v povodí Vyhnianskeho potoka funkčných postupne najmenej 7 tajchov a tajšíkov, pokiaĺ za tajchy nebudeme považovať ešte prípadné  ďalšie krátkodobé prehrádzky Vyhnianskeho potoka. 

Hovoríme o štyroch menej známych alebo dnes už prakticky neznámych  tajchoch so sypanou hrádzou v bočných dolinách, ktoré sú všeobecne staršie, ako do dnes dochované tajchy.

Teóriu overenú praxou – že v starších dobách okolo 15-16 storočia sa v strmých dolinách stavali skôr SÚSTAVY menších tajchov než jeden veľký, sme rozobrali pri pojednaní o Býčom tajchu v Hodruši.

Väčšina malých starších tajšíkov zanikla po postavení veľkého Rozgrundského tajchu. 

Do roku 2014  sa zachovali, žiaľ ,len 3 zavodnené tajchy a tajšíky Vyhnianskej doliny,a z tých menej známych sme dva popísali  v predchádzajúcom dieli v pojednaní o Teplopotockých tajšíkoch.

V tomto dieli sa budeme venovať Unverzagtskému tajšíku v Hodruške

Poloha tajchu v Hodruške. Vyhnianske Fínske domky sú vpravo hore

Hodruška je dlhou bočnou dolinou hlavnej Vyhnianskej doliny, ktorá vyúsťuje v zástavbe poniže Šprochovej doliny v nadmorskej výške 380 mnm. 

Potok z Hodrušky je ľavostranným prítokom Vyhnianskeho potoka, zbiera však vody z úbočí až nad 800 mnm. Je to teda rozsiahla dolina so značným prevýšením, dnes obývaná len spodnej štvrtine jej dĺžky.

Unverzagtský tajšok v Hodruške pri bývalom banskom závode Alžbeta sa nachádza zhruba v polovičke dĺžky aj výšky doliny.

Hrádzu mal v nadmorskej výške 490- 492 metrov nad morom , v mieste kde sa dolinka po strmšom výšvihu otvára do lúčno-pasienkového „ostrova“ uprostred  okolitých lesov. Dnes už okrem starých košatých líp nič nenasvedčuje  že sme na mieste  zaniknutej slávy závodu Alžbeta.

Do konca 2. Svetovej vojny tu však stálo niekoľko poschodových budov murovaných z kameňa. Tie postavili  v druhej polovici 18 storočia po prepojení štolne Alžbeta s bohatou žilou Unverzagt, dnes známou pod spojeným názvom Unverzagt –Alžbeta.

 Baníkovanie v doline Hodruška je však podstatne staršieho dáta.

Unverzagt žila je  pôvodne takto nazývaná na Hodrušskej  aj Vyhnianskej strane hrebeňa, prívlastok Alžbeta (Ersébet) dostala až neskôr, keď sa potvrdilo jej bohatstvo na rovnomennom banskom závode od 18. storočia. 

Unverzagt tajšok v Hodruške je vyobrazený na mape Mateja Zipsera z roku 1747. (vľavo hore od stredu výrezu) 

Keďže náhonné jarky k zakresleným stupám nie sú vyfarbené modrou farbou ako na iných častiach tejto mapy, predpokladáme, že stupy v čase kreslenia mapy neboli funkčné. 

Jedna stupa je na pravej strane doliny , druhá je vyobrazená na ľavej strane doliny.  Náhon  nižšej stupy prekonával potok zrejme v tej dobe bežnou technológiou drevených žľabov  utesnených ílom na podperách ponad cestu – takzvané štompy alebo špunty.

Pôvodne možno išlo o stupy na drvenie železnej rudy, a v takom prípade môže byť  tajch skutočne značne starý. Nakoľko však nemáme iné písomné podklady, odvodiac poznatky o baníctve vo Vyhnianskom revíri  v danej dobe sa na obrázku  jedná o odstavené stupy na striebornú rudu. 

Bane v okolí majú však podstatne staršiu históriu. Matej Bel vo svojich Notíciách  zo začiatku 18 storočia píše že bane Pletscher a Sikora  v bezprostrednej blízkosti tajšíku pochádzajú spred prvej polovice 16. storočia.

Všetko to boli pôvodne  bane na železo.  

Väčšine nebaníkov sa železné bane vo Vyhniach automaticky spájajú s ložiskom Klokoč. To však bolo objavené až koncom 19. Storočia a detailnejšie bolo preskúmané v 2. polovici 20. storočia . Na Klokoči je spomínaná iba jedna staršia baňa na železo- Čuberník , ostatné zmienky sa vzťahujú na ich podiely v iných baniach. 

V Hodruške  máme ale na mapách  vyznačených baní na železo vyše 10.

 Železná história Vyhní sa  písala práve pod Jeleňou skalou a v doline Hodruška. Považujeme za pravdepodobné, že železné bane v Hodruške  a pod Hirschensteinom zásobovali vyhne a hámre vo Vyhniach už začiatkom 14. storočia .

 Pokiaľ vezmeme do úvahy skutočnosť, že Vyhnianske hámre (nemýliť si so stupami) sú spomínané od roku 1375, môžu byť tieto bane ešte podstatne staršie.  Hámor je totiž malý  železiarsky závod, spravidla s pecami na tavenie železa, vyhňami, veľkými kladinami na kovanie železa aj vykovávanie trosky zo surového železa. Stupy sa stavali, rozoberali a premiestňovali bežne. Hámre stáli na svojom mieste mnohé stáročia, niekedy aj pol tisícročia.  

Pristavme sa na momentík ešte pri jedne záležitosti, ktorý je laickej verejnosti niektorými historikmi podsúvaný  ako nemenný FAKT.

 Podľa niektorých prameňov sa vo Vyhniach a Hodruši dobývali takzvané „železné klobúky“ žíl so zvýšeným obsahom železa při povrchu.

Mali by tam byť teda všade  výskyty limonitu, preto že limonit je takzvaná sekundárna zvetralinová ruda. 

Lenže vo Vyhniach a Hodruši sa na svahoch a v potokoch váľa masívny hematit a magnetit, teda PRIMÁRNA železná ruda. Žiadny limonit!

To, že sa v prípade Vyhieň a Hodruše najkvalitnejšia železná ruda vyskytuje v blízkosti drahokovových rúd, ešte neznamená že to je železný klobúk! Vo Vyhniach aj Hodruši vedľa seba koexistovali drahokovové a železné bane viac ako pol tisícročia. (Problematiku sme riešili v samostatnom článku Železná história Hodruše Hámrov) 

Na druhej strane  tým netvrdím, že železné klobúky rudné žily nemávajú. Na väčšine ložísk je na vrchu žily - hneď pod pôdou limonitový klobúk. Je pravdepodobné, že niektoré žily štiavnického typu ho mali tiež, ale zrejme boli odťažené ešte v staroveku Keltskými baníkmi ako prvé.  

Hovorím len to, že mnohí bádatelia vedomky alebo nevedomky  zavádzajú laikov- nebaníkov, že vo Vyhniach a Hodruši sa dočasne dobývali železné rudy z vrcholkov strieborných žíl. Také tvrdenie je blaf, vychádzajúci z neznalosti miestnej geológie. Železné rudy sa dobývali, ale priamo primárne železné rudy skarnového typu.

Problém železorudnému baníctvu v oblasti Vyhní a Hodruše nastal v roku 1630, keď kráľ Ferdinand II. Habsburský zakázal v štiavnickej banskej oblasti dobývať a spracovávať železo, aby tak uvoľnil kapacity  pre  dobývanie a spracovanie zlata + striebra, ktoré potreboval na posilnenie meny. 

Tento zákaz sa však zrejme nedodržiaval plošne, preto že aj komorskí grófi  ako zástupcovia kráĺa, a mnohí vysokí banskí úradníci mali svoje podiely  aj v železných baniach a určite nechceli prísť o zisky zo dňa na deň. Okrem toho, kvalitnú železnú rudu bolo potrebné v menších množstvách ťažiť ako nevyhnutnú prísadu do strieborných hút. Preto bolo železorudné baníctvo zamerané na primárnu výrobu železa zrejme postupne utlmované v priebehu niekoľkých rokov.

Samozrejme, zákaz železného baníctva roku 1630 vyvolal zákonite horúčkovitý prieskum na striebro, ktorého bolo vo Vyhnianskej oblasti tiež dostatok, aj keď to nie je všeobecne známe.

Banskí podnikatelia sa časom vracali aj do železných baní a pátrali tam po strieborných žilách. Vedelo sa  , že žila Unverzagt na Hodrušskej strane hrebeňa je strieborná, aj keď na Vyhnianskej strane bolo zdanlivo na tej istej žile železo .(V skutočnosti bolo PRI nej) 

.

Preto sa  ťažiari vrátili aj do pravdepodobne sčasti vyrazenej , opustenej štôlne Alžbeta, ktorú síce na Zipserovej mape nenájdeme, ale  tej dobe už zrejme existovala .

Zipser však podobne ako iní autori, do máp kreslil to, čo mu vyhovovalo pre jeho zámery. Inak si nemožno vysvetliť fakt, že na inej časti tejto mapy úplne od ignoroval Brennerský tajch, ktorý v čase kreslenia mapy fungoval už viac ako 240 rokov. 

V máji roku 1761 hovorí zápis banského súdu o pridelení banského poľa Alžbeta pre gewerkschaft  ( spoločnosť ) - v ktorom väčšinu podielov vlastnil grófsky rod ťažiarov Hellenbachovcov a jeden kuks si ponechal zapisujúci banský sudca Leopold Andreas Fritz von Friedenlieb .

Štolňu majú podľa zápisu raziť na juh na žilu Unverzagt so striebornými rudami. Neskor baňu Alžbeta ovládli Prubergerovci  a ďalšie ťažiarstva až do doby, keď sa jej ako výnosného podniku zmocnil banský erár .

V tom čase už boli chodby po žile Unverzagt-Alžbeta prepojené s hodrušskými baňami a tvorili veľký podnik.

Rozvoj banského závodu Alžbeta  koncom 18. storočia bol však podľa všetkého zároveň aj príčinou zániku tajšíku Unverzagt. 

Mapka M.Zipsera s vyznačeným Unverzagter tajchu a baňami na železo

Keďže dedičnú štolňu zarazili pri potoku hneď povyše tajšíku a narúbanú jalovinu bolo potrebné niekam neďaleko od štolne ukladať, zrejme obetovali tajšok, a vyplnili ho jalovinou podobne, ako Banské stavby o dvesto rokov neskor zasýpali Horný Hodrušský tajch.

Priestor unverzagtského  tajšoku. Snímka približne z hrádze tajšíku smerom k portálu Alžbeta štolne. Foto K.Ivan

Nové stupy na drahokovové rudy z Hodrušky vybudovali ťažiarstva  hodný kus nižšie pod dovtedajšími stupnými budovami.

 Bolo to  priestore pod obcou na lokalite Dolné stupy s dostatkom vody z vyhnianskeho potoka, a rudu zvážali  do stúp  niekoľko kilometrov dolinou vozmi.

Zipser v roku 1747 zakreslil najnižšie stupy v doline v priestore pod kúpeľmi, kde dnes stojí strojáreň Sitno

Tajšok slúžil ako akumulačno retenčný, v prípade menších prietokov inak vodnatého potoka doliny Hodruška umožňoval spustiť prevádzku dvojice stúp, ktoré dosahovali kvôli strmosti terénu dostatočný výškový spád cca 4-6 metrov . 

Potôčik je vodnatý aj v dnešnej dobe, hoci časť jeho vôd dnes už uteká do podzemia vyrúbaného pod dolinou a objavuje sa v štôlniach.

Po Unverzagtskom tajšíku dnes niet ani stopy, javí sa ako plošinka pred vstupom do zalesnenej časti doliny. Mapy sú však svedkom toho, že existoval.

Parametre tajšíku odhadnuté podľa meraní v teréne:

Nadmorská výška koruny hrádze: cca 493 m.n.m

Dĺžka hrádze: do 20 m

Výška hrádze od terénu odhadom 4-6 metrov.

Odhadovaný zadržiavaný objem vody: niekoľko stovák až tisícka m³ vody

Podklady a pramene:

Mathias Bel : Notitia Hungariae novae tomus..... vyd. 1717 vo Viedni..

Marko Lipold: Der bergbau von Schemnitz in Ungarn, Jahrbuch der k.u k. Geologischen Reich-Anstalt, 17 Band, 1867   

Vyhne- minulosť a súčasnosť, zborník vydaný Slovenským Banským Múzeom 2006, ISBN 80-85579-32-4, Príspevky Mgr. Peter Jancsy, PhDr. Jozef Surovec, Lucia Krchnáková & Janka Schillerová

Zápis banského súdu v Štiavnici z dňa 9.5. 1761

Mapa Mathias Zipser 1747, z internetu na portáli Staré mapy

Zároveň sa chcem poďakovať Ing.Ivanovi  Lepeňovi, štatutárovi OZ Eisenbach za cenné pripomienky k Vyhnianskym reáliám,

 vďaka patí aj  Mgr. Lucii Krchnákovej, riaditeľke ŠÚBA v Banskej Štiavnici za sprístupnenie kópie zápisu o pridelení banského poľa ťažiarstvu Alžbeta. 

Copyright Karsten Ivan Január 2015